Recenzia na knihu Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis od autora Ľudovíta Števka

Recenziu pripravil Marián Klenko.

Kniha Mikuláš Dzurinda – Politický chorobopis by zrejme nevznikla, pokiaľ by muž, ktorý v rokoch 1998 – 2006 zastával funkciu predsedu vlády, neohlásil návrat do veľkej politiky. S myšlienkou zdokumentovať zásadné Dzurindove prešľapy prišiel vydavateľ Roman Michelko, ktorý dlhodobo komentuje politické dianie na Slovensku. Autorsky sa tohto zámeru chopil skúsený novinár Ľudovít Števko. 

Výsledok jeho práce sa premietol do knižného textu, ktorý zachytáva všetky podstatné rozhodnutia a kauzy, spojené s obdobím vlád Mikuláša Dzurindu. Kniha je svedectvom o privatizácii strategických podnikov, liberálnych reformách, ale aj submisívnej zahraničnej politike Slovenskej republiky. Dzurinda patrí k politickým predstaviteľom, ktorí výrazne prispeli k nedôstojnému koloniálnemu postaveniu Slovenska. 

Autor sa vracia k Dzurindovým začiatkom v politike. Najskôr sa angažoval v Kresťanskodemokratickom hnutí a pôsobil ako námestník ministra dopravy a spojov vo vláde Jána Čarnogurského. Jeho politická kariéra začala stúpať v spojení s takzvanou Dúhovou koalíciou, ktorú tvorilo päť politických strán. Neskôr prišlo k jej premenovaniu na Slovenskú demokratickú koalíciu, keďže sa v dôsledku volebnej legislatívy zmenila na samostatný politický subjekt. Dzurinda sa stal jej predsedom a volebným lídrom.

SDK historické voľby v roku 1998 nevyhrala, ale napriek tomu zostavovala vládu, keďže víťazné Hnutie za demokratické Slovensko nemalo takzvaný koaličný potenciál. Mikuláš Dzurinda sa stal premiérom a neskôr založil aj vlastný politický projekt – Slovenskú kresťanskú a demokratickú úniu. Viac ako vznešené názvy politických strán a hnutí, v ktorých sa angažoval o charaktere jeho politiky vypovedajú konkrétne rozhodnutia a najmä kauzy.

Ľ. Števko venuje osobitnú pozornosť povoleniu preletu bojových lietadiel (NATO) nad územím Slovenska, ktoré odsúhlasila vláda M. Dzurindu na utajenom zasadnutí 24. marca 1999 a prispela tak k bombardovaniu Srbska bez mandátu OSN. Slovenská republika v tom čase nebola členom Severoatlantickej aliancie a mohla odmietnuť žiadosť o poskytnutie nášho vzdušného priestoru na spomínané útoky tak, ako to urobilo Rakúsko, Švajčiarsko a dokonca i Grécko, ktoré bolo členom Aliancie.

Tieto udalosti poukazujú na kontinuálny príklon stredo-pravej časti politického spektra na Slovensku k politike militarizmu. Predložená publikácia sa však zaoberá najmä ekonomickými kauzami. Ľudovít Števko v základných kontúrach opisuje prípad tendra na ľahké motorové vlaky, alebo kauzy ako „Tunel Branisko“, kurzová strata pri predaji SPP, kupovanie poslancov v NR SR, informačný systém daňového riaditeľstva, či mega kauzu Gorila, ktorá otriasla slovenskou spoločnosťou.

Spis Gorila vznikol vďaka odpočúvaniu bytu na Vazovovej ulici v Bratislave, ktoré realizovala Slovenská informačná služba. Ako uvádza Ľ. Števko: „Rozhovory bez zábran v konšpiračnom byte dodnes šokujú výškou privatizačných provízií, úplatkov v stámiliónových sumách a pokútnym rozdávaním výnosných úradov v štátnych i súkromných inštitúciách za služby pre spriaznené osoby.“ (str. 33). Nahrávka vznikla v období rokov 2005 – 2006, teda počas funkčného obdobia druhej Dzurindovej vlády. Dokumentuje prepojenia medzi niektorými politikmi a podnikateľmi a najmä systém provízií, ktorý sa odohrával na pozadí privatizácie štátneho majetku.

Knihu nájdete aj na našom online kníhkupectve: Ľudovít Števko: Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis (kniha) – INLIBRI

Táto kauza však nebola jedinou príčinou postupného úpadku politickej hviezdy M. Dzurindu. SDKÚ vnútorne oslabovala, napríklad, kauza Skupinka, ktoré prepukla ešte v roku 2003. Podľa Dzurindovskej interpretácie sa Skupinka mala podieľať na získavaní vplyvu pri rozhodovaní o štátnych zákazkách. Števko v kontexte s touto kauzou píše, že Skupinka, ktorej vtedajší predseda vlády a zároveň najsilnejšej koaličnej strany vyhlásil vojnu, „mala pozostávať z vplyvných štátnych predstaviteľov z radov koalície a podnikateľov, ktorí, ako prízvukoval, vystupovali proti záujmom SDKÚ, Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej služby.“ (str. 82 – 83)

Údajným predstaviteľom „Skupinky“ mal byť aj vtedajší riaditeľ Národného bezpečnostného úradu (Ján Mojžiš). Dzurinda tak predložil na zasadnutie vlády návrh na jeho odvolanie. Števko v tomto kontexte pripomína správy z dokumentu WikiLeaks, ktorý pozostával z komunikácie amerických ambasád po celom svete a ministerstva zahraničných vecí USA. Autor uvádza, že podľa WikiLeaks sa Mojžišovo odvolanie „údajne spájalo s jeho odmietnutím vydať bezpečnostnú previerku istej firme, ktorú SDKÚ dopredu určila ako víťaza istého veľkého informačného tendra.“ (str. 85)

Kto má záujem dozvedieť sa viac o tomto prípade, alebo si chce pripomenúť zásadné kauzy spojené s érou Mikuláša Dzurindu, nepochybne by mal siahnuť po aktuálnej knižnej novinke z vydavateľstva R FREE PESS. Osvetlí mu nielen všetky podstatné udalosti spojené s minulosťou slovenskej pravice, ale predstavuje aj určité vysvetlenie súčasnej neoliberálnej a neokonzervatívnej politiky, ktoré v mnohých ohľadoch nadväzuje na obdobie rokov 1998 – 2006.

To čo sa dialo v uvedenom období, neospravedlňuje nič, čo sa malo stať pred ním i po roku 2006. Vďaka predloženej publikácii nezostávajú udalosti a rozhodnutia, ktoré sa odohrali pred dvomi desaťročiami len v pamäti starších generácii, ale sprostredkúvajú istú etapu politického, hospodárskeho a sociálneho vývoja na Slovensku mladšej časti populácie bez spomienkového optimizmu a falošných predstáv o úspešných (pravicových) reformách.

Marián Klenko