Ludevít Štúr sa zamýšľa nad nepriaznivou situáciou slovanstva, nad postavením západu. Taktiež sa venuje možnostiam oslobodenia sa slovanstva z pod útlaku cudzích národov. Štúr nastoľuje nutnosť spojenia sa Slovanov a zvýšenia ich sebavedomia, aby sa predišlo ich podrobeniu sa iným národom. Podľa Štúra sú Slovania závislí na rodinnom živote, spojenom s občinou, v ktorej vidí ideálnu formu územnej správy. Vytvorenie nadnárodnej vlády či sily im bolo cudzie a tým pádom si nevytvorili veľký štát, v dôsledku čoho ľahko podľahli nepriateľovi. E-kniha bezplatne na stiahnutie. Prístup do ONLINE KNIŽNICE získava automatický každý zákazník INLIBRI online kníhkupectva.

Dvesto rokov od narodenia Ľudovíta Štúra, to je aj dvesto rokov našej novej doby, dvesto rokov slovenských dejín, doteraz najrušnejších z hľadiska postavenia slovenského národa vo svete a osobitne v strednej Európe. Dvesto rokov plných utrpenia a obetí, ale aj radostných a povznášajúcich udalostí; rokov slovenských zdvihov i pádov, ale predsa sa vyznačujúcich celkovo jednoznačne vzostupným pohybom Slovenska. S veľkým úsilím a koncentrovane sa autor v „predjubilejných“ mesiacoch a rokoch venoval slovenským osudom i celkovému slovenskému osudu. Je prirodzené, že aj rozhodujúcej slovenskej osobnosti, Ľ. Štúrovi. Do tejto knihy J. Markuš zaradil aj žiakov Ľ. Štúra, skvelé štúrovské pokolenie. Kniha sa usiluje každému Slovákovi a priateľovi Slovenska takpovediac zblízka prihovárať, no na druhej strane sa nikomu nepodkladá ani nevtiera. Nič sa v nej nezaobaľuje do hávu hmlistej „učenej“ nezrozumiteľnosti, ale najmä na niektorých miestach sa text čitateľovi nepoddá, ak neinvestuje do svojej vlastnej prípravy. S tým súvisí potreba vracať sa k daktorým pasážam, nečítať všetko na jeden dúšok, ale o mnohom rozmýšľať a dakde aj pristúpiť k samostatnému skúmaniu, na ktoré kniha poskytuje dostatok námetov a podnetov.

Napriek tomu, že Jean Paul Sartre nepochybne patrí medzi najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia, jeho prítomnosť v slovenskom literárnom a prekladovom prostredí bola a je (aj v porovnaní s jeho existencialistickým súputnikom Albertom Camusom, ktorého podstatná časť diela bola v priebehu 90. rokov preložená a vydaná) hlboko neadekvátna. Vydaním zbierky poviedok Múr sa tento dlh začína aspoň čiastočne splácať. Ak si uvedomíme, že okrem Cesty k Slobode, je to jediný do slovenčiny preložený autorov text za posledných viac ako 40 rokov, má slovenská spoločnosť pri tomto autorovi čo doháňať. Pritom zbierka Sartrových poviedok Múr je z hľadiska propagácie či znovuobjavenia (?) tohto autora tou najlepšou cestou. Téma extrémne vypätých životných situácii v priebehu 2. svetovej vojny, ale aj pocity hlbokej dezilúzie meštiakov, žijúcich v akoby absurdnom svete, svojím majstrovským zvládnutím majú šancu osloviť stále nové a nové generácie premýšľavých čitateľov. Napriek istým nárokom na intelekt čitateľa je Múr pravdepodobne pre širokú čitateľskú verejnosť najdostupnejšia a aj najatraktívnejšia časť Sartrovej tvorby, ktorá si môže oprávnene robiť ambície na širšiu rezonanciu, a to nielen u odbornej čitateľskej verejnosti.

Titul Čo povieme, to platí je jedným zo série rozhovorov, v ktorých sa Noam Chomsky vyjadruje k aktuálnym politickým otázkam súvisiacim so zahraničnou politikou Spojených štátov amerických. Chomskeho za jeho odvahu a otvorenosť hovoriť o niektorých témach označujú aj ako „najužitočnejšieho občana Ameriky“. Iní sa o ňom vyjadrujú ako o „svetovom fenoméne“. V každom prípade, Chomsky patrí k najčítanejším autorom vo svojej oblasti. Aj predkladaný titul je vyváženým posúdením správania sa štátu, ktorý si naďalej myslí, že jeho poslaním je ovládať celý svet. V Chomskeho slovách objavíte muža, ktorý pociťuje hlboké sklamanie z toho, čo sa deje, a ktorý je frustrovaný z premrhaného potenciálu svojej krajiny. Napriek tomu môžeme objaviť v jeho úvahách nádej, ako aj konkrétne návrhy na riešenie niektorých problematických otázok. Či už bude čitateľ s Chomskym súhlasiť alebo nie, diela tohto významného mysliteľa našich čias sú minimálne akýmsi bezkonkurenčným podnetom na zamyslenie.

Stefan Zweig bol jedným z tých spisovateľov, ktorí museli emigrovať a k dobe sa primerane svojim možnostiam vyslovil práve knihou Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvínovi, v ktorej  analógiou boja Castellia proti Kalvínovi v šestnástom storočí, v storočí náboženských a fanatických vrážd, horiacich hraníc, honby na kacírov vyslovuje svoje presvedčenie humanistu, odsudzuje násilie a netoleranciu a zasadí ako Castellio siatbu pre priaznivejšie časy. Sám autor vynikajúcich románov, akými sú Hviezdne hodiny ľudstva, Erasmus Rotterdamský, Mária Antoinetta, Joseph Fouché, však nevie nájsť východisko z týchto krušných časov a volí radšej dobrovoľnú smrť, pretože pre priateľa Maxima Gorkého, Romaina Rollanda a mnohých ďalších je vojna triumfom barbarstva, výronom ničivých prapudov, a on sa do tejto doby nehodí.

Caesarove Zápisky o vojne v Gálii sú prirodzeným pokračovaním snahy Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov sprístupniť skvosty antickej literatúry novým generáciám slovenských čitateľov. Po až nečakane pozitívnom prijatí prvého zväzku edície Antická knižnica – Aureliových Myšlienok k sebe – je len logická snaha novým vydaním sprítomniť ďalšie výnimočné dielo antickej literatúry. Zápisky o vojne v Galii sú nielen brilantným historickým opisom vojen medzi Rimanmi a „barbarskými“ Galmi, ale sú napísané na tej najvyššej umeleckej úrovni a prezrádzajú nevšedný literárny talent autora. Každý kultúrny národ by mal mať nielen preložený zlatý fond svetovej literatúry, ale toto duchovné dedičstvo by malo byť dostupné všetkým generáciám svojich čitateľov. Vďaka novému vydaniu Ceasarových Zápiskov o vojne v Galii sa tento zámer môže naplniť.

Významný politik, slávny rečník a najväčší rímsky spisovateľ Marcus Tullius Cicero (106 – 43 pred Kr.) prešiel zložitou cestou, víťazne súdil a sám bol súdený (až ho napokon zavraždili), vždy však trval  na etike, ktorej sa dožadoval aj v politickom živote a ktorú vnášal do vedomia spoločnosti aj svojimi spismi. Pútavo a zrozumiteľne vykladá základy filozofie, väčšmi než o taje všehomíra sa zaujíma o ľudskú dušu, rozoberá stavy, ktoré človek musí zvládať, skúma strach, nesmrteľnosť, lásku i vášeň, hľadá a nachádza ideál v emočnej vyrovnanosti. Vychádza z učenia gréckych filozofov, usporadúva ich názory, vyberá si z nich najvhodnejšie, ponúka Rimanom i moderným čitateľom prehľad učenia epikurovcov, cynikov, no najmä stoikov, dopĺňa ich aj vlastnými názormi – poznaním múdreho človeka, ktorý má za sebou tvrdú školu života, politiky, nekonečného boja o moc, a práve preto vie oceniť hodnotu i silu filozofie.

Reflektuje prienik moderných technológií do spoločnosti a ich vplyv na jednotlivca, na jeho správanie, postoje, spoločenské vzťahy, záujmy, či názory. Autor nazerá na internet, mobilné telefóny a softvérové prvky (napr. počítačové hry) kriticky a pripisuje im rôzne negatívne sociologické javy, ktoré pozorujeme v spoločnosti (predovšetkým v americkej).

Roman Michelko, politológ, spisovateľ a publicista prezentuje vzájomne nadväzujúci súbor statí o dejinách Slovenska. V prvej predkladá svoj názor na riešenie terminologickej otázky, ktorá súvisí s pomenovaním štátneho útvaru, ktorý existoval na časti územia dnešného Slovenska od 14. marca 1939 do 8. mája 1945. V druhej sa venuje politickému vývinu medzi Mníchovom 1938 a vyhlásením Slovenského štátu 14. marca 1939. Za veľmi prínosné, do značnej miery novátorské, sú zostávajúce dve state. Prvá z nich podáva rozbor ústavných pomerov v prvej Slovenskej republike na základe schválenej ústavy Slovenskej republiky z júla 1939.

Ľudia sú rozdelení do kást a vývoj človeka je určovaný strojmi, od narodenia až po zánik. Pre dobré pocity už nepotrebujeme vôňu kvetov. Stačí mala tabletka pod jazyk a svet je opäť raz krajší. Starému svetu sú verní už len divosi - bezpečne uzatvorení v rezerváciách. Vitajte v Novom svete a nezabúdajte, že je prekrásny, lebo vám to hovoria od mala. Bláznivá sci- fi utópia alebo náčrt reality? Kniha znepokojuje svojou mrazivou aktuálnosťou. Dominik Petruška

Sex ako samozrejmá kategória dosahovania pôžitku, potláčanie identity, rozpad rodiny, snaha mocných uniformizovať myslenie a konanie ľudí roztriedených na kasty, to je niekoľko tém, ktoré Huxley v románe Prekrásny nový svet rozvíja. Pôsobivosť románu sa s plynúcim časom len znásobuje. Lebo súčasný človek, podobne ako Huxleyho „Divoch“, pán Savage, sa nechce zmieriť s ošiaľom síce nového, ale vôbec nie prekrásneho sveta.

Vladár (tal. Il Principe) je najvýznamnejšie dielo talianskeho spisovateľa obdobia renesancie Niccola Macchiavelliho. Bolo vydané až po jeho smrti, v roku 1532. Machiavelliho myšlienky o vládnutí vychádzali zo súdobej reality vlády Lorenza Veľkolepého (1469 – 1492, Lorenzo dei Medici), ktorá sa vyznačovala krutým bojom o moc, napríklad atentátom vo florentskom kostole na bratov Giuliana a Lorenza, z toho vyplývajúcim pragmatizmom pri udržiavaní moci vo Florentskom mestskom štáte. Lorenzo bojoval o moc aj s Karolom VIII., francúzskym kráľom. Obvykle sa súdi, že predobrazom Machiavelliho Vladára je Lorenzo dei Medici. V období protireformácie sa Vladár dostal na index, až Hegelov výklad zaradil toto dielo do kategórie pragmatizmu, bolo preňho odrazom súdobej morálky a tiež úsilia autora pomôcť svojej vlasti. Machiavelli bol prvý autor, ktorý otvoril problém vzťahu

Erazmus Rotterdamský neváhal vysloviť ostré kritické poznámky na adresu vládnucich dynastií, šľachty a vysokej cirkevnej hierarchie. Je žiarivou postavou obdobia veľkých objavov a smelých moreplavcov, prevratne rozširujúcimi obzor človeka. Je stelesnením človeka nového typu, pričom prekračuje hranicu medzi stredovekom a novovekom. Jeho tvorbu charakterizuje hlad po poznaní. Jeho najznámejšie dielo Chvála bláznivosti sa zrodilo v šťastnom období na vrchole autorových tvorivých síl. Autor sa predstavuje ako učenec s rozsiahlymi vedomosťami a ostrý kritik. Na kritické šľahy, ktoré vrhá do tváre súčasníkov, nevyslovuje osobne, ale kladie ich do úst Bláznivosti, ktorej sa i v čase krutej inkvizície všetko prepáči. Neľútostne útočí na všetky stavy – defilujú tu šľachtici, cirkevní hodnostári, scholastici, filozofi, spisovatelia, ale neujdú jej ani neresti pospolitého ľudu. Táto satira je zároveň akási skrytá spoveď Erazma, avšak ostražito kontrolovaná chladným rozumom.