Rozhovor so spisovateľom Miroslavom Piusom: Každá dobrá kniha zušľachťuje konanie človeka

Titulný obrázok Pius
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on pocket
Pocket
Share on email
Email

Miroslav Pius je člen Spolku slovenských spisovateľov a autor dvadsiatich-piatich kníh, ktorý si prešiel celým radom povolaní od literárneho redaktora, cez učiteľa, vrátnika až po metodika. Rodák z Požitavia píše eseje, odbornú literatúru, poéziu aj prózu, je autorom diel Dejiny našej krčmy, Zvonovina či Turci v Tekovskej župe. Autor bol počas tzv. normalizácie prenasledovaný a dodáva, že podobné trendy sa opakujú aj v dnešnej dobe. Inšpiroval sa magickým realizmom, no považuje sa za regionálneho tvorcu, a práve unikátnosť regiónov aplikuje aj do svojej tvorby. Miroslav Pius už o pol roka oslávi jubileum 80 rokov života. Za úlohu spisovateľa považuje starať o ľudské duše, chváliť dobro a odsudzovať zlo. Knihy by mali slúžiť všeobecnému blahu a každá dobra kniha zušľachťuje konanie človeka, deklaruje slovenský spisovateľ.

Prinášame Vám prvý zo série rozhovorov pre naše online kníhkupectvo INLIBRI.

1. Ako som sľúbil na valnom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov, tak aj plním svoje poslanie propagovať slovenských autorov. Pochádzate z Novej Vsi nad Žitavou, čo takpovediac skoro cez kopec od mojej rodnej dediny. Začnem možno netradične… ako by ste ako spisovateľ opísal mikroregión Požitavie? Stal sa pre vás zdrojom literárnej inšpirácie? Čím je pre vás unikátny?

Milujem Požitavie. Nielen preto, že som tu narodil, ale predovšetkým preto, že sa v tomto našom mini-priestore vytvárali naše, teda slovenské dejiny. Môj rodný kraj, Požitavie, Pán Boh požehnal veškerým dobrom. Zem zvlažuje rieka Žitava, je tu veľa riečok, potokov a prameňov. Môj rodný kraj má vhodnú klímu. Názov „Požitavie“ je odvodený od slova „ žito“, tak ľudia u nás volajú pšenicu. Mierne zvlnené vŕšky sú, a boli aj v minulosti, vhodné na pestovanie vínnej révy. Môj kraj má veľa slnka. Preto sa tu vinice rozprestierali už na konci Veľkej Moravy. Naše víno sa v stredoveku vyvážalo do celej Európy. Široké lúky poskytovali potravu pre dobytok. Keď sa na brehoch Žitavy usadili naši prví predkovia, čo si viac mohli od bohov priať? Tu sa tvorili naše, slovenské, dejiny. Z mojich rodných Nemčinian pochádza 3500 rokov staré torzo venuše, z Malých Vozokán, hlinená soška bohyne – rozsievačky, venuša z Beladíc, no a známa pyxida z Čiernych Klačian. Všetko sú to susedné dediny. V roku 1652 sa v katastri susednej dediny Veľké Vozokany odohrala bitka, v ktorej Adam Forgáč, z gýmešského rodu Forgáčovcov, na hlavu porazil Turkov. Na území Požitavia bol v rannom stredoveku založený benediktínsky kláštor v Klíži, jeden z najstarších kostolov na našom území v Kostolanoch pod Tribečom a kaplnka v Opatovciach – Žitavanoch.

2. Napísal ste niekoľko kníh ako napríklad Kronika zabudnutých pocitov (Dejiny našej krčmy), Čakanskí bronzoví bojovníci či Srdce mi horí v ohni. Píšete eseje, odbornú literatúru, poéziu pre deti a mládež, ale aj prózu. V čom ste sa našli najviac a ktorú z vašich kníh by ste čitateľovi odporúčili ako prvú?

Ako takmer každý mladý človek, tak aj ja som svoju spisovateľskú kariéru začínal poéziou. V roku 1965 mi vyšiel básnický debut Pyrománia, ktorú vtedajšie vydavateľstvo Smena poctila cenou. Po nej, v roku 1969, nasledovala kniha poézie Cesta až na koniec smrti, ktorá akoby predpovedala, čo sa u nás a s nami v nasledujúcich rokoch stane. Pretože niekoľko dní po jej vyjdení sa začala „normalizácia“, teda vymývanie mozgov a pravda sa začala vehementne nahradzovať lžou. Boli sme okupovanou krajinou, ktorá bez boja prehrala bitku, poprela svoje ideály, túžby po spravodlivosti a slobode. Súdruh Biľak ma vo svojej knihe Čierne na bielom označil za „protisocialistický, proti-sovietsky a protistranícky živel“. Dostal som sa ako ideový nepriateľ na čiernu listinu „nežiaducich osobností,“ mal som totálny zákaz publikovať, zákaz vykonávať celý rad povolaní… Takže v mojej publikačnej činnosti sa vytvorila 20 ročná diera. Ale písal dom „do šuplíka.“ Moje knihy začali znovu vychádzať až po nežnej revolúcii, po roku 1989. Z mojich kníh by som váženému čitateľovi dal do láskavej pozornosti ako prvú knihu odporučil na prečítanie Dejiny našej krčmy .

3. Pôsobil ste ako učiteľ v Starom Tekov, aj ako literárny redaktor Československého rozhlasu či dokonca metodik Osvetového ústavu v Bratislave. To sú veľmi zaujímavé povolania. Vedeli by ste čitateľom povedať nejaké zaujímavosti z pôsobenia v týchto povolaniach?

Keď by si niekto dal tú námahu a nazrel do môjho životopisu, pri zamestnaneckých pomeroch, ktoré som za tých 20 rokov neslobody absolvoval, by ma pokojne mohol označiť ako fluktuanta. Od roku 1969 až do roku 1989 som vymenil 8 zamestnaní. Presnejšie: bol som nútený vymeniť. ŠTB ma sledovalo, a keď sa mi podarilo niekde sa zamestnať, po krátkom čase môj zamestnávateľ dostal „príkaz z hora“ a už som bol znova na ulici. Robil som všeličo. Ukladal som stoličky v klube U Rolanda v Bratislave na večerné prestavenia, v Dimitrovke som robil náborčíka pracovných síl, ktorých závod nikdy nemal dostatok, vrátnika… 

4. Ďalej čítam, že ste pracoval tiež ako odborný pracovník Encyklopedického ústavu SAV a taktiež ako referent náboru Chemických závodov… to sú pomerne protichodné povolania…

Áno, z uvedeného dôvodu to boli zamestnania úplne protichodné, ale ja som si v tom čase nemohol vyberať. Bol som rád, že nejakú robotu vôbec mám. Bral som všetko, čo bolo voľné, aby som uživil seba a svojich dvoch malých synov.

5. Čítam tiež, že ste dostali od župana Milana Belicu ocenenie k rozvoju stredného školstva, kultúry, histórie a historických a kultúrnych tradícií najmä pre deti a mládež a že ste počas svojho života zažili aj perzekúciu za svoje názory. Ako vnímate pokusy cenzurovať vybrané názory – ako človek, ktorý už niečo podobné zažil – v dnešnej dobe, či už na sociálnych sieťach alebo nepozývaním jednotlivých osobností do verejných diskusií a pod.?

Ľudský život je nesmierne zložitý a niekedy až absurdne protirečivý. Za mojich čias komunisti cenzurovali absolútne všetko. Ich cenzúra ma postihla už ako začínajúceho autora, keď mi v roku 1965 vyhodil z Kultúrneho života celú báseň. Po roku 1969 cenzúra začala besnieť znovu. Vo všetkom videla narážky proti Rusom a proti okupácii. Veľa spisovateľov, vrátane mňa, si „ani nepípli.“ Dnes žijeme v opačnom, akoby virtuálnom svete. Média si môžu publikovať, čo chcú, alebo presnejšie povedané – čo chcú ich majitelia. Dnes hovoríme o „absolútnej slobode tlače“, ale… tá je mnohokrát realizovaná bez akejkoľvek zodpovednosti. Skutočná demokracia a skutočná sloboda tlače má a musí zniesť aj protichodné postoje a názory, ktoré sa nezhodujú s dobovým trendom. Ak by to tak nebolo, boli by sme opäť v dobe „normalizácie.“ Naša sloboda by nemala žiaden zmysel a bola by neslobodou. Vidím to v príspevkoch na sociálnych sieťach. Nekomformné názory sú často krát ignorované.

6. „Loď bláznov, Noemova archa, Rimbaudov Opitý koráb, Loď mŕtvych, tak by som mohol pomenovať nemčiniansku krčmu“ píšete vo svojej knižke Dejiny našej krčmy, ktorú uvádzate citátom Marqueza. Iste vás v mnohom inšpiroval magický realizmus…

Áno, pri písaní mojej knihy Dejiny našej krčmy som sa do značnej miery inšpiroval G. G. Marquezom. Jeho štýl, ktorý autor uplatnil vo svoje knihe Tisíc rokov samoty, nazvala európska kritika „magický realizmus.“ Z môjho uhla pohľadu je Marquez, tak ako ja, „regionálny autor“. Aj on má svoj „rodný kraj“, svojich miestnych hrdinov a svoju „samotu.“ Expresne to vyjadril v knihe Kronika vopred ohlásenej smrti. Aj ja mám svoju kroniku.

7. Čím všetkým ste sa vo svojich knihách zaoberal a ktorá téma vám bola najbližšia?

Napísal som 25 kníh, čo je na naše slovenské pomery úctyhodné množstvo. Viete, ten 20 ročný zákaz publikovania vo mne vyvolal taký psychický poryv, že všetko musím dobehnúť, že nesmiem prehrať boj s časom. A tento psychický komplex omeškávania ma hnal dopredu. Je ťažké hovoriť, ktorá kniha je „najbližšia môjmu srdcu.“ Všetko sú to moje deti. Ale možno by to boli tieto tri knihy: Dejiny našej krčmy, Zvonovina, Turci v Tekovskej župe.

8. Ako vnímate dobu, v ktorej žijeme a aká je úloha spisovateľa v tejto spoločnosti?

Úloha spisovateľa a jeho pôsobenie v spoločnosti je taká stará ako je staré samo ľudstvo. Od Homéra až po mňa je povinnosťou spisovateľa starať sa o duše svojich spolu-ľudí. Majú chváliť dobro a odsudzovať ľudské zlo. Svojimi knihami a svojim osobným životom majú prispievať k vytváraniu „všeobecného blaha.“ A toto tí skutoční spisovatelia robia a aj budú robiť.

9. Na záver by som vás poprosil o odkaz pre našich čitateľov…

Pri všetkej skromnosti, som už dosť starý na to (o pol roka budem mať 80 rokov) prežil som dosť búrlivý život, aby môj odkaz čitateľ nechápal ako mentorovanie, moralizovanie, alebo, nedaj Bože ako výron megalománie. Som bytostne presvedčený o tom, že každá dobrá kniha zušľachťuje konanie človeka. Dáva mu nádej a presviedča ho tom, že sa oplatí žiť v pravde.

Ďakujem za rozhovor a prajem všetko dobré v živote, i tvorbe.

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Jedinenčný prístup k najlepšiemu knižnému bulletínu

Pripravujeme pre Vás kvalitné recenzie a zaujímavosti zo sveta hodnotných kníh, aby ste si mohli pohodlne rozširovať svoje obzory

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *