Rozhovor so spisovateľom Ľubomírom Olachom: V politike všetci klamú a kradnú, pre nápravu opisujem ako to prebieha

Ilustracia k rozhovoru so spisovatelom Lubomirom Olahom
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on pocket
Pocket
Share on email
Email

V dnešnom rozhovore pre INLIBRI Vám predstavíme ďalšieho autora, člena Spolku slovenských spisovateľov a pezinského PI klubu, básnika, prozaika, redaktora, organizátora kultúrneho života – Ing. Ľubomír Olach. Zmaturoval na Strojníckej priemyslovke v Partizánskom a vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, pracoval v Roľníckych novinách, pre denník Smena, týždenník Sloboda, mesačník POP horizont.

Robil tiež montéra, závozníka a montážnika v Východoslovenských železiarňach v Slovnafte, v Kovoplaste a v Zlatých Moravciach. Pracoval aj pre Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, inicioval slovenskú Grammy, založil reklamnú agentúru Aurum, organizuje golfové turnaje, ochutnávky vín, benefičné tenisové turnaje. 

1. Máte pomerne rozsiahly životopis posiaty celou radou aktivít od golfových turnajov, cez popularizáciu hudby až po písanie poézie a prózy. Začnem prózou. Napísali ste knihy Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Politik: Služobník oligarchov, Prezident,´Advokát (Prípady JUDr. Adama Sýkoru), Guvernér (o živote Imricha Karvaša), Vavro Šrobár, Prezidentka  a  Predseda. Z titulov cítim silný kritický politický nádych aj odpor proti oligarchii. Začnem teda otázkou, aký je vzťah vašej prózy a politiky? Vaše beletristické tituly až “nápadne” pripomínajú reálie slovenských politikov, dá sa vôbec písať o našich konkrétnych reáliách tak abstraktne, aby každý vedel o koho ide, no zároveň neprezradíte konkrétne detaily? No a samozrejme pridávam pod-otázku: Ako vnímate súčasnú chaotickú a deštruktívnu politickú atmosféru?

Áno, dá sa tak písať, čo vidieť aj z mojich knižiek. Keď človek sleduje politické dianie na Slovensku, tak si nemá z čoho vybrať. Všetci viac alebo menej klamú a kradnú. Ja môžem urobiť pre nápravu len to, že opíšem ako to všetko prebieha, aby ľudia videli ako sú manipulovaní a podľa toho sa zariadili.

2. Vidím tiež váš záujem o históriu slovenskej politiky a snahu pripomínať významné osobnosti slovenskej politiky… k najnovším patria knihy Juriga (kňaz, buditeľ, politik) Osuský – zabudnutý diplomat… mohli by ste nám ich predstaviť? 

Katolícky kňaz ThDr. Ferdinand Juriga tiež patrí do panteónu slovenských politikov, o ktorých sa nehovorí a keď, tak len úchytkom. Myslím si však, že si zaslúži našu pozornosť už len preto, že 19. októbra 1918 vystúpil v Uhorskom sneme, kde aj po slovensky predniesol svoj „Ohlas.“ „Pod kúzlom seba-určovacieho práva národov spiaca Popoluška sa zobúdza, hlavu dvíha a slovenský národ srdcom a dušou volá. My po Slove a po slove Slováci! My sme my! My sme svoji! My sme národ svojej reči a my sa nedáme! Naše slovenské národné seba-určovacie právo si žiadame na prirodzenom základe seba-určovacieho práva národov, na historickom základe ako dedičia Veľkomoravskej ríše Rastislava, Svätopluka, Cyrila a Metóda, aby sme ako osobitý kmeň tvorili svoju osobitú vlastnú štátnu pospolitosť na území, na ktorom sme osídlení…“

Týmto prejavom navždy zapísal svoje meno do dejín Slovenského národa. Preň ale urobil ešte podstatne viac. Od roku 1905 bol poslancom uhorského snemu. V ňom statočne bránil slovenské záujmy a to až do októbra 1918. Medzi tým mal však dvojročnú pauzu. Namiesto v poslaneckých ľaviciach sedel v rokoch 1907 až 1909 vo väzení vo Vacove…

Medzi slovenských velikánov – o ktorých sa viac-menej mlčí – patrí aj JUDr. Štefan Osuský. Tento vynikajúci slovenský diplomat sa zaraďuje medzi také „neexistujúce“ osobnosti ako bol MUDr. Vavro Šrobár či Ing. Imrich Karvaš. Z tohto dôvodu som sa rozhodol napísať o ňom knihu. Nebola to ľahká úloha pretože jeho práca bola bohatá na činy aj udalosti, ale veľa sa o ňom nenapísalo. Tak ako Vavro Šrobár aj on musel po zákroku Uhorského ministra školstva Apponyiho odísť študovať do zahraničia. V jeho prípade do Spojených štátov.

To možno bolo pre Slovensko aj šťastie. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Preto sa ho hlasismus až tak nedotkol, ale samozrejme bol za vznik Československej republiky, o čo sa v nemalej miere aj pričinil. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Európe, najmä v Paríži a v Ženeve, bolo mimoriadne úspešné.

Pravda, už tu mal prvé nedorozumenia s Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas jeho celej diplomatickej kariéry.

3. Venujete sa tiež poézie a vyšlo Vám niekoľko básnických zbierok Keď zomriem tak nech..! (2007), Pri víne s bohémami (2009), Kaviarenská poézia Ľuba Olacha (2011) a Na Paríž nepozerám zhora (2013) a Triezviem (2016). Vydali ste tiež básnickú zbierku v nemčine a získali ste aj cenu. Aký má pre Vás zmysel písanie poézie a aký v nej vidíte spoločenský zmysel? V čom podľa spočíva problém, že je poézia na absolútnom okraji spoločenského záujmu, kým kedysi stáli básnici na piedestále verejnej úcty? Medzi Vaše najnovšie poetické tituly patrí  zbierka básni Tanec so životom. Mohli by ste nám ju predstaviť?

Písaním básni dostávam zo seba pocity, ktoré vo mne dozrievajú. Najlepšie ich viem vyjadriť právo takto. Áno, poézia je na okraji záujmu, ale nie je to s ňou až také zlé. Usudzujem to podľa toho, že moje zbierky sa dobre predávajú aj napriek tomu, že sa nepovažujem za nejakého skvelého básnika. Mladí ľudia majú o poéziu záujem čo vidím na besedách v školách. Pravda, treba im ju priblížiť a upozorniť na jej význam i krásu.

Môj drahý priateľ, popredný slovenský spisovateľ Ľuboš Jurík, ktorý nedávno zomrel o nej napísal: „Básnik a prozaik Ľubo Olach si nemohol zvoliť príznačnejší názov pre jeho novú básnickú zbierku. Je to s poéziou uchopený a navždy zvečnený život, ako krehká muška v kvapke jantáru. Je to však tanec nielen veselý, nielen bohémsky pri súdku vína a cigánskej hudbe, či poháriku koňaku v pološere barov a bluesovej hudbe, ale aj tanec so smrťou, s krehkosťou bytia a našou pominuteľnosťou. Tanec  so životom, obrazne aj v skutočnosti, ponúka rôzne variácie, vírivý rytmus v bláznivom tempe, ale aj pomalé prešľapovanie v objatí, ktoré nevedno kde skončí: či v mileneckom ošiali, alebo na cmiteri. Podľa básnika však „život treba milovať i keď sa cítiš ako pes“, pretože je jedinečný, je jednosmernou, neopakovateľnou cestou a na jej konci už niet návratu. Vo všetkých častiach zbierky, sa tieto motívy variujú, opakujú dopĺňajú (Názvy častí: Tanec so životom, Zastav sa čas, Trochu intímne, V mólovom rytme, Nebo na Cypre, Vo vlaku s Ľubošom) predsa sú iné, svojrázne. Každá je ako príbeh na pokračovanie, pričom je uzavretá a autonómna. V kapitole Trochu intímne sa básnik venuje rodine, blízkym, oslave pokojného života a radosti z trvalých vecí a vzťahov. Čitateľ si tam prečíta vyznania otcovi, mame, bratovi, manželke, vnučkám – ale aj v týchto veršoch iskrí odraz dobrého vína, ktoré je   súčasťou života, cítiť v nich nielen úctu, no aj poznanie, že v živote je všetko pospájané a vzájomne sa dopĺňa.

V básnickej zbierke výrazne rezonujú ďalšie motívy: je to hudba (V mólovom rytme) a cesty (Nebo na Cypre). Ľubo Olach v čase nerozvážnej mladosti bol hudobník, hrával na saxofón, mal svoju kapelu a stále dokáže hrať a improvizovať na klavíri. Hudba je priamo či nepriamo spojená s cestami, hudba je súčasťou romantických večerov na pláži, pod hviezdami, ale aj v baroch prímorských letovísk. Tieto dve témy sa v zbierke prepletajú ako prsty spojených dlaní, ako je to vo väčšine prítomných tém a básní. V Mólovom rytme priamo odkazuje na festivaly v blízkej či ďalekej cudzine a ako inak, prítomná je aj láska a víno.

Nebo na Cypre je už viac o romantike pri mori – no nielen pri mori – ako o hudbe, ktorú básnik vníma len okrajovo. V tejto časti zaznievajú, síce opatrne, no neodbytne, aj sociálne témy, či skôr témy so závažnou politickou tematikou: pravda, s mierou vkusu a citlivosti. Napr. Francúzska riviéra, Paríž, zas si ma ohúril, najmä však Čierny Paríž. A s cestami, vínom a ženami súvisí aj záverečná časť zbierky Vo vlaku s Ľubošom.

Dalo by sa povedať, že sa odohráva vo vlaku, resp. vo vlakoch. Cesta vlakom je sama o sebe romantikou, ak v ňom sedia duše citlivé, so zmyslom pre poéziu a predstavivosť. Vo vlaku sa udejú veci! Najmä ak sedíte v reštauračnom vozni…Náhodné stretnutia, nádejné lásky, nevyhnutné rozchody. Vlak je mikrosvet, v ktorom sa odohrávajú modelové situácie ľudských vzťahov so všetkými nádejami.“

4. Po dlhšom čase mám možnosť v rozhovore “vyspovedať” aj človeka, ktorý sa okrem písaniu venuje aj populárnej hudbe. Ako šéfredaktor časopisu POP horizont ste vyhlásil súťaž o najpopulárnejšieho speváka, iniciovali slovenskú Grammy, písali ste o vážnej aj populárnej hudbe a s pánom Martinom Sarvašom ste inicioval aj cenu o najlepšieho hudobného redaktora, rádio, klub, festival a zásluhy pre populárnu hudbu. Taktiež ste s hudobníkmi robili rozhovory (vyšla vám aj kniha rozhovorov Rozhovory za oponou z roku 2014). Ako hudobník pociťujem mimoriadnu absenciu hudobnej publicistika. Snáď s výnimkou časopisu Populár sa o slovenskej hudbe nemáte kde dozvedieť. Kedysi získavali mladé kapely priestor tak v komerčných ako verejno-právnych televíziách (relácie ako napríklad Metro). Dnes už nájdete v televízii iba talentové šou a reality šou. Čo sa stalo, že sa akosi zabúda na prezentovanie hudobníkov, kapiel a celkovo hudobnú publicistiku? Dneska keď vydáte album, je problém dostať túto informáciu medzi ľudí a tak sú umelci odkázaní najmä na sociálne siete. Čím to podľa Vás je?

Veľmi už nesledujem dianie v pop-music. Väčšina pesničiek ktoré znejú v éteri ma až tak nenadchýnajú. V rádiách majú tuším ešte stále prevahu skladby zo šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch. Tie boli melodické a mali aj skvelé texty čo dnešným  skladbám poväčšine chýba. Okrem toho sú tu zahraničné kapely ktoré zaberajú miesto v étery tým našim.

5. Získal ste získal 3. miesto v celoslovenskej novinárskej súťaži o najlepší článok, rozhlasovú alebo televíznu reláciu s tematikou ochrany prírody a krajiny (1988). O čom bol tento článok?

Písal som o záchrane Čiernobalockej železničky ktorú chceli v osemdesiatych rokoch zrušiť. Našťastie sa ju podarilo zachrániť možno aj s mojím prispením.

6. Podľa Vášho životopisu ste sa zúčastňoval aj na obnove divadla Aréna v roku 1996. Ako táto obnova prebiehala? 

Tak to je na dlho. Je to samostatná kapitola môjho života. Presne to opisujem v mojom románe Posledné varovanie. Mená sú síce zmenené, ale inak je to napísané tak ako to všetko prebiehalo v skutočnosti a nie tak ako sa s tým chváli pán Kukura.

7. Ako vnímate celkovo dobu, v ktorej žijeme?

Som rád, že už som v penzii a nemusím sa starať o to, ako zarobím peniaze na nasledujúci mesiac. Je to turbulentná doba, kde neplatí to, čo sa včera povedalo a ani to, čo bude nasledovať zajtra. Pozerám sa na svet spoza mojej pracovne a je mi dobre. Je to na mladých ako si svoj svet postavia. Pravda, nielen na nich, keďže svet ovplyvňuje globalistika, fanatickí „zelení, populisti… Takže ako som už napísal som rád, že už ma nič nenúti robiť to, čo nechcem a pomaly si píšem nové knižky.

8. Na záver Vás poprosím o Vaše osobné posolstvo pre našich čitateľov… 

Čitateľom prajem nech sa im do rúk dostanú len tie najlepšie knižky, aby z nich mali nový zážitok a potom si kúpili aj ďalšie romány. Prípadne aj tie moje. Samozrejme im želám aj triezvy pohľad na svet a tiež poriadnu dávku optimizmu lebo bez neho sa na svete žije len ťažko. Odporúčam im aj dobrú životosprávu, teda aspoň dva deci vínka denne a trochu pohybu pri hľadaní tých dobrých reštaurácií a nech sa im darí pri plnom zdraví!

Rozhovor PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Knihu Prezidentka od autora môžete dostať aj na našom online kníhkupectve: Ľubo Olach: Prezidentka (kniha) – INLIBRI kníhkupectvo

BULLETIN INLIBRI

Kvalitné recenzie, rozhovory s auotormi a zaujímavosti zo sveta hodnotných kníh

Pre odoberanie najnovších článkov a odoberanie e-mailových notifikácií, zadajte prosím vašu e-mailovú adresu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *