Rozhovor so spisovateľom Jánom Mičkom: Najvzácnejšou komoditou je čas

Ilustracia JMicko
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on pocket
Pocket
Share on email
Email

PhDr. ThLic. Mgr. Ján Mičko, PhD. je slovenský spisovateľ, prozaik, básnik, esejista, scenárista, teológ, filozof, člen Spolku slovenských spisovateľov, umeleckej agentúry Lita, redakčnej rady časopisu Verbum, toho času pôsobiaci na Katedre spoločenských vied Technickej univerzity v Košiciach. Vyštudoval teológiu, systematickú filozofiu a sociálnu filozofiu a svoje poznatky bohato využíva aj vo svojej literárnej tvorbe. Pôsobil aj ako učiteľ náboženstva, výrobca šalátov, balič kávy, pracovník pri výrobe jogurtov, pomocník hlavného knihovníka v komunite Františkánov, vedúci kuriérov Slovenskej pošty.

Aktuálne vyučuje filozofiu, etiku a tímovú prácu. Ján Mičko je ďalším spisovateľom, ktorý prijal výzvu propagácie slovenských spisovateľov, ktorú som navrhol na valnom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov a vznikla v spolupráci s projektom INLIBRI.

Začnem možno tým, čo bolo uvedené v portfóliu a čo pravdepodobne zaujme každého, kto začne čítať tento rozhovor. Od výrobcu šalátov cez učiteľa náboženstva až po odborného asistenta… to sú riadne skoky v povolaniach. Najskôr sa spýtam, aké to bolo meniť také množstvo povolaní?

Meniť povolania je vždy náročné. Sťažuje to vek, povaha práce, esprit pracoviska i nového kolektívu. Najmä ak vstupujete do oblastí s rozdielnou pracovnou náplňou, s odlišnou hodnotiacou optikou. Žijeme však na Slovensku, kde dostať sa ku serióznej práci, a najmä udržať sa v odbore (aj keď pracujete štandardne a seriózne) je niekedy veľmi náročné. Ak nežijete v lokalite s množstvom rozmanitých pracovných príležitostí, prípadne vás neláka IT – sektor, tak sa bez známostí k lepšie platenej práci väčšinou ani nedopracujete. Pokiaľ chcete byť nezávislý, žiť s rodinou a nestať sa pendlerom, nezostáva nič iné ako vziať to, čo sa ponúka. Potom vznikajú zaujímavé kurikulá.

Bolo to pre Vás inšpiráciou aj vo vašej tvorbe? Akosi som to v tej tvorbe (pri čítaní Asébie) aj pocítil…

Najlepšie sa píše o tom, čo človek pozná. A pozná to, s čím sa v živote stretol, čo sám prežil. V mojom prípade je inšpirácia nielen z prežitého, ale aj z počutého. Z rôznych príbehov ľudí, z rôznorodých spôsobov čítania reality. V rozmanitých povolaniach sa stretnete s najrozmanitejšími ľuďmi, s kontroverznými optikami a často s diametrálne odlišnými diskurzami a hodnotami, ktoré nielenže rozširujú obzor, ale prinášajú nové témy a zbavujú predsudkov. A tak sa prežité dostáva do tvorby autora. Ide o prirodzený proces.

Okrem poviedok je v portfóliu aj písanie rozhlasových hier a poviedok, a samozrejme do toho všetkého aj vedecká činnosť… dá sa to všetko stíhať? 

Dá. Správnym rozložením povinností, efektívnou organizáciou a dôsledným dodržiavaním časového rozvrhu. Stíhanie záležitostí je otázkou veľkosti rozmeru záujmu o predmet spracovania, vnútorného nastavenia a správnej organizácie práce. Poznám ľudí, ktorí dokážu neplodne premrhať čas pracovnej doby klebetením, kávičkovaním, kancelárskym presúvaním, prípadne domácim vylihovaním pri televízii. Ak vám životné okolnosti dovolia dodržiavať nastavený harmonogram, tak sa toho dá stihnúť skutočne mnoho. A nakoniec zvýši dostatok času aj na oddych a relaxáciu.

Zhrnul by som to nasledovne: Na prvom mieste je záujem o skúmanú problematiku. Ak máte chuť písať, tak si čas nájdete aj keby vás únava doslova „žrala“. Čosi napíšete a ešte popri tom aj zrelaxujete, pretože vás dosiahnutý cieľ naplní radosťou. Robíte to s láskou.

Potom nasleduje sebadisciplína. Vyzerá to nasledovne: na začiatku si vytvoríte konkrétny časový harmonogram. Najprv vykonať povinnosti, ktoré neznesú odklad a až po nich ostatné veci. Pekne podľa dôležitosti s priestorom na relaxáciu, rodinné záležitosti a s dostatočnou časovou rezervou pre nepredvídané udalosti. Takto deň získa svoj zmysel. Osvedčilo sa mi na jeden deň vypnúť, nepracovať, nenapísať nič. Ak sa rýchlo zbavíte nevyhnutných, často nezáživných povinností, ostane ešte dosť času na písanie.

Ak kope múza, ide to samo, dá sa napísať za pomerne krátky čas hodnotný text. Najdôležitejšia je sebadisciplína a aspoň dvojtretinové napĺňanie časových kritérií. Je to náročné, často to ide na vrub spánku, ktorý je veľmi dôležitý. Čas tečie rýchlejšie ako voda, treba si ho strážiť. Pridanou hodnotou je radosť s dobre vykonanej práce a pokojný spánok.

A čo relaxácia? Ako zvyknete relaxovať?

Ako už bolo povedané, jeden deň v týždni odpočívam. Vyčistím si hlavu, nepracujem. Rád chodím do lesa, zbieram hríby. Veľmi si oddýchnem pri hrách s mojimi synmi, našou mačkou či rozhovoroch s manželkou, rodičmi a priateľmi. Relaxujem aj pri šoférovaní (ak mi to arogantní vodiči dovolia!) a pri koncipovaní rodostromov. A taktiež milujem filmy. Mám rád československú klasiku, Jakubiskove filmy, Francúzsku novú vlnu, westerny s Clintom Eastwoodom, filmy s Belmondom, ale aj súčasné zaujímavé novinky zo svetovej kinematografie. Nabíja ma aj kreatívna samota a pohodlné cestovanie.

Čo je kreatívna samota?

To sú vzácne chvíle, keď zostávam sám. Nikto mi netelefonuje, nik odo mňa nič nepotrebuje. Uvarím si kávu, pustím si hudbu, vyložím nohy, prezerám si pohľadom regály s knihami, potom privriem oči a nechám na seba pôsobiť chvíľu. A práve v tomto čase je múza najaktívnejšia.

V knihe Ako ustrážiť prítomnosť (VSSS, 2011) sú prvky existencializmu, otázky medzináboženského dialógu, mysticizmu či literatúry magického realizmu. Čo bolo hlavnou inšpiráciou pri písaní tejto knihy?

Odpoveď na túto otázku je dvojvrstvová. V prvom rade som si splnil detský sen. Každý čitateľ kníh túži (aspoň na krátky čas a v kútiku duše) napísať vlastnú knihu. Kniha ako médium poskytuje priestor na prezentáciu vlastnej optiky čítania reality i formulácie prežitého. Veľmi ma oslovil výrok Gabriela Garcíu Márquesa: „Život nie je ten, čo žijeme, ale ten, čo si pamätáme a ako si ho pamätáme, aby sme ho mohli vyrozprávať.“

Veď napokon presahy tohto výroku možno badať aj v metóde výkladu historických udalostí. Udalosť je fixná, napr. 29.8.1944 sa začalo SNP, interpretácia tohto faktu rôzna. Závisí od interpretujúceho subjektu.

A práve v týchto miestach sa dotýkame druhej vrstvy odpovede. Reč je o odovzdávaní. Jung vo svojej knihe poukazuje na fakt, že každý muž túži odovzdávať prežité. Nejde ani tak o mentorovanie, alebo nejakú rodovú výchovu, skôr o bezprostredný odkaz odstredený zo skúseností vlastného života. A práve tento moment rezonuje vo všetkých mojich knihách. Poukaz na prežité.

Dôraz na hodnoty, ktoré sú pre autora dôležité. Veď predsa realita nie je výlučne materiálnej povahy, ale je dochucovaná spirituálnym aspektom a častými „náhodami“. A tak vzniká súbeh vecí a ideí, ktorý smeruje k jednote obklopujúceho sveta. Je na pozornosti každého z nás, aby to za pričinenia skúseností, získaných vedomostí, intelektu, koncentrácie, stíšenia sa a reflexie vo svojom živote uvidel. S touto otázkou súvisí aj nemenej dôležitý bod rezonujúci v celej zbierke: osobná fascinácia časom. Zvláštny aspekt stále prítomných a predsa neustále nám unikajúcich chvíľ. Notoricky známy Goetheho výrok: „Postoj chvíľa, taká si krásna!“ sa pretransformoval do fundamentálnej otázky: Ako vnímať čas?

Lineárne, cyklicky, metafyzicky, psychologicky? Pretože náš život, myslíme si, píše Jozef Leščinský na margo tejto knihy, sa odohráva na dopredu danej a jasnej časovej línii – minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Ale je to naozaj tak? Možno nejestvujú tri apriórne dané časy, ale len jedna konkrétna prítomnosť (ktorú si treba ustrážiť!), v ktorej je minulosť prežívaná ako prítomná spomienka, prítomnosť ako bezprostredné videnie a budúcnosť ako neustále prítomná nádej.

Ktorých spisovateľov a ktorých filozofov máte najradšej?

So spisovateľmi a mysliteľmi je to ako s oblečením. V konkrétnom veku nosíme primerané oblečenie. Ani malé, ani veľké, presne také, aké potrebujeme. Postupne, ako rastieme odhadzujeme svetre, košele a tričká z ktorých sme vyrástli. Vyrastal som na rozprávkach a príbehoch svojich rodičov a starých rodičov, na konkrétnom rodinnom a lokálnom naratíve.

Na základnej škole to bol Dobšinský, Karl May, Fraňo Kráľ, Ľudo Ondrejov a Rudo Moric. Pamätám si, ako ma v deviatich rokoch fascinoval Burroughseov Tarzan a Kolumbove denníky. Na právnickej fakulte ma zasa veľmi oslovil Charles Louis de Montesquieu, najmä jeho práca o Duchu zákonov a taktiež René Descartes so svojou individualistickou koncepciou myslenia v diele Pravidlá pre vedenie rozumu.

Teologická fakulta priniesla objav prác Karola Wojtylu, kardinála Ratzingera, spirituality Thomasa Mertona a Gibelliniho dejín teológie XX. storočia. Cez Teológiu oslobodenia vznikol záujem o latinskoamerický naratív. Odtiaľto bol už len krôčik k magickému realizmu, literatúre magického reálna, k Marquésovi, Carpentierovi, Allendeovej, Borgésovi a Quirogovi. Filozofická fakulta zasa otvorila dvere k existencializmu, ktoré svojimi prácami pootvoril už zmienený pápež Ján Pavol II., a tak som sa cez Marcelov kresťanský existencializmus dopracoval ku Camusovi a Sartrovi, k  Beatgeneration a kultúre hippies.

Atmosféra diel Kerouacka, Ferlinghettiho a Snydera v kombinácii so spiritualitou svätého Františka z Assisi, (ku ktorej som v tom čase poriadne pričuchol) ma obohacuje dodnes. Filozofia spôsobila príklon aj k ďalším zlomovým filozofom a mysliteľom medzi ktorých patria Herakleitos z Eferu a jeho dialektika, Platónova metafyzika, Boethiova koncepcia filozofie, Augustínove de Civitate Dei, prelomový synkretizmus Pico dela Mirandollu, Levinasov a Buberov dialogický princíp, Scholemova chasidská mystika, Solovejčikova koncepcia bipolárnych Adamov, zaujímavé sú aj politické práce Hanah Arendtovej, či Alexisa de Tocqueville a nepochybne aj Marxov Kapitál, ktorý by mal mať prečítaný každý ekonóm.

Nesmiem zabudnúť ani na Ruda Slobodu, Rudolfa Jašíka, Paola Coelha, Kawabatu, Karola Sidona, Isaaca Bashevis Singera, Možajeva, Solženicyna, Babeľa, Bulgakova, Cypriana Ekwensiho, Karola Lovaša, Jozefa Leščinského, Martina Vlada či Sándora Máraia, ktorí mi nielen literárne, ale aj ľudsky pomáhali rásť. V posledných rokoch sa minimalizujem a čoraz viac prichádzam na chuť básnikom. Válek, Strážay či japonské haiku sprevádzajú moje obedňajšie prestávky v práci i moje každodenné usínanie. A samozrejme Biblia.

Summa sumarum: rád si prečítam akúkoľvek dobrú knihu. Naposledy ma veľmi zaujal román od egyptského autora Alá al-Aswáního Jakubiánov dom.

V knihe Laterna magica (VSSS, 2013) dominuje zase motív každodennosti. Čím je zaujímavá táto kniha? V abstrakte sa píše “Mičkove príbehy sú pozvaním stretnúť seba a kus z toho, čo presahuje bytie jednotlivca. Vykročiť z prítomnosti vlastného Ja k Ty toho druhého…

Na začiatku by som sa pristavil pri názve. Prvý bod Sokratovej obžaloby znel Asébia. Grafé asébias, primárne interpretované ako bezbožnosť je podľa Bröstlovej interpretácie v diele Aténsky ľud proti občanovi Sokratovi obsahovo vnímané ako viac – menej nedostatok úcty (k bohom). Román Asébia, význam výrazu aktualizuje a posúva túto interpretačnú hranicu ďalej, do dimenzie vzájomného spolunažívania.

Hrozí nám asébia, priatelia!, nedostatok vzájomnej úcty. Naproti tomu, úcta človeka k človeku je zárukou vzájomného prijatia, uzavretia efektívnych zmlúv, nekonfliktného spolunažívania, dobrých susedských vzťahov, čo by de facto malo viesť, ak nie ku konštantnému ľudskému šťastiu, tak aspoň k dlhodobej vzájomnej spokojnosti.

Názov sa zrodil celkom nenápadne, koncom marca 2009 v jeruzalemskom Starom meste v arabskej štvrti, keď som bol v jednu slnečnú sobotu poslaný predstaveným ješivy kúpiť agallu (vozík) potrebný na prácu v pondelok. Keďže som bol v ješive jediný kresťan, v sobotu som vypomáhal, pretože Židia slávili šabat. Roš ješiva (hlava ješivy) mi dal 100 šekelov a poslal ma za Hasanom do arabskej štvrti kúpiť vozík. Keďže Hasan, palestínsky moslim hovoril zrozumiteľne po anglicky vozík sa mi podarilo kúpiť. Pri vyplácaní mi oznámil, že peniaze neberie.

Vraj má príslušného rabína v úcte a revanšuje sa mu inak. A tak som nechápavo zostal stáť, s vozíkom a 100 šekelovou bankovkou v ruke. Z médií som mal informácie, že

Židia a Arabi sa v Svätej zemi nepretržite mordujú. Akoby existovali dva protichodné svety. Svet, prezentovaný médiami a svet obyčajných ľudí fungujúcich na vzájomnej úcte a dobrých susedských vzťahoch. A práve tu, s bankovkou v ruke, opretý o vozík, som si uvedomil, že aj ľudia v mojej krajine si potrebujú pripomenúť zmysel a silu vzájomnej úcty, ktorá sa čoraz viac vytráca.

Skvalitní sa tým život nielen jednotlivcom, ale všetkým, celej krajine. A tak sa román začal uberať týmto smerom.

Skúste knihu predstaviť našim čitateľom a povedzte jeden dôvod, prečo by si ju mali prečítať a čím by ich mohla obohatiť…

Najzaujímavejšie je na nej azda to, že dokáže osloviť. Odhliadnuc od jej náročnosti i vyššie povedaného, dokáže nenásilnou formou „prinútiť“ čitateľa zamyslieť sa nad svetom v ktorom žije(m). Snažil som sa v nej poskladať rôzne typy príbehov s rozmanitými postavičkami naprieč celým spoločenským spektrom. Od najbanálnejších až po tie najsofistikovanejšie, a tak uspokojiť čitateľa rôzneho razenia.

V podstate som sa hral. Jedným z najsilnejších motívov knihy je motív hľadania. Postavy v nej načrtnuté hľadajú osobné šťastie, svoje miesto vo svete; prípadne, tí, ktorí sú presvedčení o neotrasiteľnej zakotvenosti v prítomnosti, o túto istotu postupne prichádzajú a sú nútení nanovo hľadať svoje miesto. Čitateľ určite postrehne dôležitosť fantázie, cesty za svojím cieľom, budovanie vzťahov, osobnú slobodu. „Vykročiť z prítomnosti vlastného Ja k Ty toho druhého… v zmienenom kontexte neznamená nič iné, ako potlačiť vlastný egoizmus, túžbu šéfovať, za každú cenu dominovať či určovať pravidlá hry a načúvať blížnemu (zámerne používam Levinasov termín), odhaľovať tajuplný mikrosvet druhého.

Spolu s Levinasom a Buberom byť fascinovaný vnútornou inakosťou a rozmanitosťou obohacujúceho sveta toho Druhého, ktorý rúca predsudky. Je hodnota robotníka skutočne nižšia ako hodnota vzdelanca?

Nedávno som recenzoval knihu Asébia: umenia pamäte (recenzia vyšla v SNN 18/2021), ktorá kombinuje všetky spomínané motívy… spája otázky bytia, zmyslu života, času a priestoru, minulosti a budúcnosti, osudových stretnutí, lásky, vojny, smrti či náboženstva… Aký bol váš cieľ pri napísaní tejto knihy? 

S pribúdajúcimi rokmi sa menia statusy. Mám štyridsaťtri rokov, a za tie roky som ich stihol vystriedať niekoľko: byť synom, bratom, vnukom, otcom, manželom, žiakom, robotníkom, študentom, šéfom, pedagógom na rôznych typoch škôl, atď. Každý status vám čosi prinesie a čosi vezme. (Minimálne prežitý čas a veľký kus námahy, ak sa svoju rolu snažíte prežívať a realizovať naplno, autenticky a poctivo.)

Asébia je presne o tom. Triáda syn – otec – dedo sprostredkuje pohľad nielen do rodinných väzieb spojených s individuálnym vyrovnávaním sa s realitou, ale poukáže aj na spoločenské a sociálne aspekty doby v ktorej románové postavy žijú. Asébia je o koreňoch. O sile, variabilite a návrate rodiny. O potrebe, dôležitosti, neprehliadnuteľnosti a vzájomnej nenahraditeľnosti všetkých jej členov.

Je aj o osobných príbehoch, mágii, obete, hľadaní domova a sile vzťahov. V románe som sa pokúsil sprostredkovať históriu jedného storočia. Koľko udalostí sa za zmienené obdobie odohralo? (Prvá svetová vojna, rozpad monarchie, vznik ČSR, vysťahovalectvo, socializmus, rok 1968, vznik SR, vstup do EÚ). Možno som iba poukázal na fakt, že neexistuje lepšia, alebo horšia doba. Každá je iná, jedinečná.

Každá si vyžaduje konkrétnu angažovanosť jednotlivca, autentický prístup. Núti každého z nás azda k najdôležitejšej existenciálnej úlohe: zaujať postoj. Pre dosiahnutie vnútorného mieru je táto podmienka nevyhnutná. Rudolf, Albert a Ján sa s touto nevyhnutnosťou borili. A myslím si, že to napokon aj celkom dobre zvládli. Čo poviete?

Venujete sa profesionálne teológii a filozofii. Čím sa presne v týchto oblastiach zaoberáte? Mohli by ste našim čitateľom predstaviť vaše doterajšie vedecké aktivity?

Na katedre Spoločenských vied Technickej univerzity v Košiciach prednášam Základy filozofie, Vybrané problémy súčasnej filozofie, Etiku a vediem semináre z predmetu Tímová práca pre zahraničných študentov. Vo sfére filozofie sa odborne venujem predovšetkým vzájomným prepojeniam  

v oblasti filozofie existencie (M. Buber, C. Jaspers, A. Camus, J. P. Sartre), filozofii dialógu (M. Buber,E. Lévinas, F. Rosenzweig), filozofickej optike skutočnosti u židovského filozofa a teológa Y. Leibowitza a J. Solovejčika. V rámci prebiehajúceho filozofického štúdia sa zameriavam na krízu osobnosti mapovanú skrze optiku filozofie. Ide najmä o Vattimove texty.

Osobitnú pozornosť venujem skúmaniu možnosti náboženského myslenia, medzináboženského dialógu kresťanstva a judaizmu, prienikmi židovskej a kresťanskej mystiky (Isac Luria, Chasidizmus, Juan de la Cruz, Meister Eckhart). Myšlienka medzináboženského dialógu, najmä efektívna komunikácia kresťanov so Židmi je spätá s mojou teologickou formáciou, najmä so stážou v prastarej Jeruzalemskej ješive na Sione, kde som v takomto spoločenstve mohol vôbec ako prvý Slovák žiť – ako jeden z nich, a tak si vytvoriť adekvátny obraz o židovskom náboženskom myslení a spôsobe života rôznych typov jeruzalemských židovských komunít.

Fascinuje ma aj literatúra magického realizmu (G. García Marqués, A. Carpentier, J.L. Borges), symbolizmu, interpretácia textov J. Kerouaca a R. Slobodu. Okrem týchto vecí ma približne pred šiestimi rokmi chytila genealógia, kde sa snažím vytvárať čo najpresnejšie rodostromy. Je to fascinujúca práca zameraná na presnosť, precíznosť a trpezlivosť a prináša mnoho radosti. (Ako každá objaviteľská práca).

Sekundárne so sebou prináša mnoho nových poznatkov a umocňuje úctu k predkom. Ako už bolo povedané: píšem poviedky, básne, haiku, recenzie, podaril sa román a mám na konte viac ako štyridsať rôznych rozhlasových hier a relácií pre rádiá Devín, Regina a Lumen. Som autorom vedeckej monografie Dejiny židov v Košiciach a ich spolupráca s Ekumenickým spoločenstvom, odborných príspevkov v domácich a zahraničných periodikách, recenzovaných vedeckých konferenčných a nekonferenčných zborníkoch, podieľam sa na domácich a medzinárodných projektoch pedagogického a literárneho charakteru a aktívne vystupujem na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách.

Mojím základným kritériom je zmysluplnosť výstupov i celkovej práce. Jednoducho povedané: písať pre čitateľov, nie pre čiarky a šuflík.

A aké sú ďalšie Vaše spisovateľské a vedecké plány? 

V tomto roku pripravujeme s básnikom a prozaikom Martinom Vladom a bývalým reportérom a premonštrátskym mníchom Karolom Lovašom zbierku próz s názvom Monday, 8/9/08 – KEMPTON, Brighton a iné texty s nádhernými fotografiami Karola Lovaša. V budúcom roku by som chcel vydať zbierku krátkych básní, zatiaľ s pracovným názvom Maledivský sneh: básnické miniatúry, v ktorých sa skratkovito odrážajú metamorfózy života.

Vo vedeckej oblasti je toho veľa. Okrem predpísaných článkov a publikácií na pracovisku (napr. Učebnica filozofie pre technikov) sa mi podarilo systematizovať štruktúru približne tridsiatich rodov v dnes už neexistujúcej obci Veľká Domaša na východnom Slovensku, od prvej písomnej zmienky o jej obyvateľoch z roku 1715, po rok 1966, keď bola dedina zaplavená a v jej extraviláne vzniklo vodné dielo Veľká Domaša. Je to beh na dlhé trate.

Verím však, že po komplexnej systematizácii, z tejto zmysluplnej práce vznikne hodnotná publikácia, ktorá dopomôže záujemcom dopátrať sa k svojim koreňom. Taktiež ma čaká ďalšie vydanie mojej vedeckej monografie o ktorej som už hovoril.

V čom sa dnes dá nájsť spoločenský zmysel umenia a literatúry?

V skultúrnení ducha, v spomalení životného tempa, vzájomnej slušnosti, ohľaduplnosti, zodpovednosti a v celkovej estetizácii spoločnosti.

Na záver Vás ešte poprosím o odkaz pre našich čitateľov…

Vážte si chvíľu. Želám vám, aby ste boli poctiví, vytrvalí a usilovní v tom čo robíte. Ustrážte si jedinečnosť a nezľavujte z mét. Vzácne veci sa nerodia ľahko. Všetko čo za niečo stojí, niečo stojí. Byť je niekedy viac ako mať. Držím vám palce! .-)

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.

BULLETIN INLIBRI

Kvalitné recenzie, rozhovory s auotormi a zaujímavosti zo sveta hodnotných kníh

Pre odoberanie najnovších článkov a odoberanie e-mailových notifikácií, zadajte prosím vašu e-mailovú adresu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *