Stretla sa aj s Miroslav Válkom a Vladimírom Mináčom. Rozhovor so spisovateľkou Magdalénou Cisárovou: Celý náš život je hľadaním a zápasom o úprimnú a nehynúcu lásku

Magdaléna Cisárová je slovenská spisovateľka, autorka zbierky poviedok Marhuľový sad (VSSS, 2007), románovej novely o hranici medzi šťastím a nešťastím Dosť bolo lásky (2014), knihy Životy na hojdačke (2018) a najnovšej, čerstvo vydanej knihy Životy vo víchre (2021). Narodila sa vo Zvončíne pri Trnave, vyštudovala Filozofickú fakultu UK a pôsobila v rôznych kultúrnych inštitúciách a venovala sa tiež podnikateľskej činnosti. Spisovateľka Magdaléna Cisárová publikovala v časopisoch Romboid, Revue svetovej literatúry či Slovenské pohľady. Podľa recenzentov je dominantou Cisárovej tvorby dopad spoločenských udalosti na ľudské životy…

1. Svoju spisovateľskú kariéru ste začali debutovou zbierkou Marhuľový sad (VSSS, 2007). Ako autorka subjektívnej ženskej lyriky ste priniesli sedem poviedok o postavení ženy v dnešnom svete. Kniha je určená predovšetkým ženám… moja otázka znie, môže táto kniha niečo povedať aj mužom? Čo Vás motivovalo k napísaniu svojho spisovateľského debutu? Aké boli ohlasy na túto knihu od Vašich čitateliek?

Ženská literárna tvorba môže mužom veľa povedať, aspoň napovedať, veď ženská lyrická tvorba je v prvom rade o mužoch. Žena bez muža nemôže žiť, mať rodinu a deti, nemôže ani ľúbiť, dýchať, uľavujúco plakať, ani sa rozhnevať a s chuti tresnúť dverami. Ani do divadla a do kina nechce chodiť bez neho. Avšak aj napriek tomu podstatnému čo sa skrýva a odkrýva v literárnom ženskom svete možno predpokladať, že muži často nesiahajú po ženských románoch.

Marhuľový sad je mojou srdcovkou. Myšlienky o živote ostro zabodnuté do toho o čom nikdy nechceme prehovoriť. Písala som v nej o tom, čo som už nedokázala uniesť, aj dnes ma z tej pravdivosti mrazí. Choroba, staroba, smrť, nevyjasnené vzťahy z otcom ktorého nesmierne milujeme a pritom si myslíme, že je to inak. Poviedky som napísala keď som mala iba tridsať rokov. Dnes už viem, že prečo až tak trýznivo.

Život tridsiatnikov, štyridsiatnikov je azda ten najťažší životný úsek. Život týchto rokov sa nevie s mnohým stotožniť, ani zmieriť, neúnavne hľadá jeho zmysel, vyhľadáva nové riešenia, naháňa ambície, dosahuje ciele a chce dobiť svet, hľadá životných partnerov, má potrebu plodiť deti a musí sa existenčne starať o život.

Táto časť života ide na plný plyn a aj najodolnejším môže zlomiť dušu a väz. Veď každý z nás vie o živote svoje.

Ohlasov od čitateliek bolo málo, ak by ich bolo veľa, všimla by som si. Potešila ma však recenzia uverejnená v Literárnom týždenníku. Bola povzbudivo kritická.

2. Prešla ste kariérou kultúrnej pracovníčky, aj podnikateľky… ako vnímate tieto skúsenosti s odstupom času a čomu sa venujete dnes?

Práca a život v rozvinutom socializme a v začínajúcom kapitalizme sú dve strany tej istej mince. Iba strany sa dramaticky pootočili a zmenili zmysel a podstatu.

Pracovať v socialistickom prostredí bolo ľahké, zjednodušené, akoby sa o vás ktosi postaral. V socializme bola v popredí žien rodina, v tom čase sa ženy o kariéru až tak nezaujímali.

Nalinkovaný život, ľahučký ako pierko. Beda však tým, ktorí chceli od života viac.

A pohľad s odstupom času? V mojom osobnom príbehu dobre vymyslená vec. Výmyselník čas mi pomohol popremýšľať a mnohé veci prehodnotiť.

Obdobie podnikania bolo najťažšie v mojom živote, otočilo mi svet naruby. Rodinu a deti mi ukradol dlhý dvadsaťdvaročný podnikateľský čas. V tomto hektickom živote s  minimálnym spánkom a nervóznou rukou na rýchlostnej páke auta, som bola najmenej ženou, manželkou, matkou, či mladučkou babičkou.

Dnes je to iné. Mám úžasného muža a dve úžasné deti, najstarší zo šiestich vnúčat študuje na prestížnej vysokej škole v Holandsku a tí mladší sa mu tlačia na päty. Som oslobodená od vysokých cieľov a až zničujúcich nárokov, už sa nemusím za ničím naháňať a klásť si vysoké méty, z mojej strany je všetko splnené. Do poslednej bodky.

Dnes už iba s veľkou vďakou a pokorou píšem.

3. V románe Dosť bolo lásky (Ikar, 2013) sa taktiež vyrovnávate s neľahkou pozíciou súčasnej ženy. Podľa jednej z Vašich čitateliek ide o knihu, ktorá opisuje ženu bohatého podnikateľa, ktoré prežila hrozné detstvo a teraz nevie čo so svojim prázdnym životom, a tak medzi nákupmi, fitkom, kaderníčkou a obviňovaním manžela z nevery sa niečo snaží nájsť, a keď to vyzerá, že to už nájde, tak sa všetko pokazí. Vzápätí čitateľka dodáva, že na ňu kniha pôsobí depresívne. Ako vnímate toto hodnotenie? Podľa oficiálnej anotácie ide o knihu, ktorej dominantou je zápas ženy s realitou života a snáh nestrácať seba ani lásku. Ako vnímate túto knihu s odstupom času po takmer desaťročí? Čo konkrétne sa v súčasnej spoločnosti zmenilo od doby, kedy ste knihu napísala? A ako vnímate celkovo dobu, v ktorej žijeme?

Malá anotácia knihy má veľkú pravdu. Nikto z nás nesmie stratiť najmä sám seba. S láskami sa to v živote dá aj trocha začarovať, aj napriek tomu, že to bolí. A pritom paradoxne: celý náš život je hľadaním a zápasom o úprimnú a nehynúcu lásku. Románová novela Dosť bolo lásky je v mnohom depresívna. Ak sa však autorka nevie vyrovnať s ťažkým životným obdobím… o to viac potrebuje písať. Dnes už viem, že k čitateľom nesmiem byť nemilosrdná, ani voči sebe nie, obom nám musím dať šancu. V bežnom živote sa rada smejem, keď si však sadnem k počítaču, to neodbytné čosi ma opäť pritlačí k múru a musím vyjsť s pravdou von.

A naša spoločnosť po desaťročí?

Chcela by som optimisticky konštatovať, že sa nezmenila a pritom sa zmenila. K horšiemu. Akoby sa v úsilí o lepší život pustila opačným smerom.

Z ktorého konca však začať vymenúvať. Azda z toho, že sa nám poplietli životné hodnoty. Stratili na cene ľudského života. A my bezúspešne beháme ako o život a hľadáme aspoň aký taký pevný bod, ktorého sa môžeme zachytiť. Peniaze nám vtrhli do elementárnej ľudskosti a hrajú v ňom hlavnú rolu. Pre ne zabíjame, kradneme, bijeme sa a iba v najlepšom prípade robíme zo seba hlupákov. Ničíme prírodu, zvyšujeme uhlíkovú stopu, polarizujeme svet na boháčov a chudobu a civilné osoby vystreľujeme na Mars. A tí čo sa na to už nevládzu pozerať? Tí už dávno zložili zbrane.

Pán pocit nevyhnutnej existenčnej istoty vyliezol na najvyšší trón bežného života. A pri ňom bezradne prešľapuje už iba pramálo „nadstavbových“ a krásnych ľudských pocitov.

Čo však s tým škaredým naokolo? Nevieme. Ak by sme vedeli, napísali by sme o tom rozsiahlu správu do celého sveta. Nech svet číta a pochopí, že takto to ďalej nepôjde.

4. Spomínala ste mi, že ste mala časť sa rozprávať Vladimírom Mináčom a Miroslavom Válkom. Mohla by ste nám porozprávať o tejto skúsenosti?

O živote sa tak pekne píše.

Je krásny, plný nádejí, pochopenia a často až nepredstaviteľnej budúcnosti. Nešetrí sklamaním, ani neznesiteľným trápením a vôkol neho sa neustále točí nehynúca a život presvetľujúca láska. Plnohodnotný život navždy uložený do pamäti. Beda však tomu, kto si na nič dobré, či zlé zo života nepamätá. O čom by sme potom žili, ak by nám život preletel pomedzi prsty ako víchor? Veď pekné aj škaredé spomienky chodia s nami do roboty a pozerajú televízor a tie najvzácnejšie sa často vracajú, aby sme na ne nebodaj nezabudli.

Tie vaše, aj tie moje.

Keď som onoho času vošla do budovy Matice Slovenskej, do Mináčovej veľkej a honosnej kancelárie mala som iba dvadsaťštyri rokov. Vstal spoza stola, podal mi ruku a keď ku mne prehovoril, jeho typickým zamatovým hlasom, priam ma ohlušil rešpekt voči nemu. Vladimír Mináč bol mohutný, príťažlivo vyzerajúci muž, s výraznou tvárou a múdrymi, ostro pozerajúcimi očami. Rád rozprával nahlas. A keď už raz začal, nedal sa len tak ľahko zastaviť. Akoby jeho slová chceli mať vo všetkom pravdu. Azda aj mali, dopodrobna si to nepamätám.

Dobre si však pamätám, že predstavitelia umenia a dejatelia kultúry v tom minulom čase boli múdrymi a nezabudnuteľnými osobnosťami.

Aj Miroslav Válek.

Stretnutia s nimi boli častejšie, chvíľkové rozhovory cez prestávky porád, či zasadnutí. Ak sa dalo, tak fajčil, bez cigarety na krok. A iný ako Mináč. Nízka postava s veľkými očami v drobnej tvári, viac vyžaroval ako rozprával, až mlčanlivý. Keď však prehovoril, presvedčil a omámil aj zamrznutú dušu. Počas slov sa potuteľne usmieval, zvláštne do pravého kútika úst, vedomý si toho, že svojou osobnosťou púta pozornosť. A keď ste v debate s ním v niečom zaváhali? Mal najväčšiu snahu presvedčiť vás o tom, že máte pravdu.

Je mojou veľkou radosťou, že obaja za sebou zanechali veľké posolstvo. Dejinné a umelecké. Hodné ich múdrosti a človečenstva.

Už si iba zaželajme, aby sme aj my mali v živote šťastie na blízkosť vzácnych a hlbokomyseľných ľudí.

5. Váš tretí román Životy na hojdačke (Ikar, 2018) zachytáva dôsledky obdobia tzv. normalizácie a udalosti bežného života v tomto období. Nemáte pocit, že sa tie najhoršie prvky tohto obdobia ako napríklad cenzúra, vyraďovanie zo spoločenského života, opätovne vrátili len v novej forme? Poznám konkrétnych ľudí, ktorí majú doslova stopku v médiách hlavného prúdu či verejno-právnych médiách len preto, že majú iný názor na spoločnosť. Ako vnímate tento fenomén ako bytosť, ktorá zažila obidva systémy?

Vo vašej otázke čítam, že aj vy, tak ako my všetci, používate slovo tzv. normalizácia. Ako keby sme to obdobie ani nevedeli konkrétne pomenovať. Iba takzvane.

Azda sa bojíme odkryť karty. Prečo je to tak a čo sa deje dnes? „Cenzúra, vyraďovanie zo spoločenského života, stop v médiách.“ V tejto spoločensky a politicky vážnej situácii sa odvážim konštatovať že: nič nového pod slnkom. Nič prevratné a historicky ojedinelé sa v našej aktuálnej spoločnosti neodohráva. Možno iba zopár odlišností od toho čo bolo predtým ktoré v princípe ani nestoja za reč.

Zažila som dva systémy, je to super, môžem porovnávať, čo však z toho? Koho tým uchránim, nebodaj sa pokúsim naznačiť správnu cestu. Môžem iba predpokladať, že aj dnešná mladá generácia prežije dva spoločenské systémy a kvôli akcelerácii života azda aj tri.

Stačí iba nakuknúť do minulosti nášho malého národa a potom je jednoduché vypozorovať, že každá ďalšia generácia, takmer notoricky stojí v rade a čaká na príležitosť. Už iba nájsť ten správny čas a formu kedy a ako na to.

A potom? Opäť sa prehodia kabáty, názory, vymenia posty a korytá a sprostí sa zo dňa na deň stanú múdrymi. Nie je mi z toho ľahko na duši, najmä keď si uvedomím, že všetko to zlé, generačne sa opakujúce padne na hlavy našich nasledovníkov. Predchodcami zanechané stopy by predsa mali byť v prvom rade o nádeji.

M. Cisárova s R. Michelkom

6. Vaša najnovšia kniha Životy vo víchre (VSSS, 2021) kriticky reflektuje nežno-revolučné zmeny aj stratu existenčnej perspektívy v prelomových časoch. Opätovne je stredobodom pozornosti žena a to ako vníma spoločenské zmeny, v kontexte existenčného, rodinného a citového života. Vaša hlavná hrdinka zakúsi v dôsledku spoločenských zmien výčitky, sklamania, stratu ilúzií, priateľov aj známych. Kniha však ukrýva posolstvo o tom, že šťastie sa napokon vždy nejaké nájde a to v kontexte príbehu osudovej lásky… Porozprávajte čitateľom viac o Vašej knihe a o tom prečo by si ju mali prečítať…

Román Životy vo víchre opisuje osudy ľudí v prelomovom období po nežnej revolúcii. Žiadna revolúcia, ani nežná sa nedá iba len tak ledabolo hodiť za hlavu, aj po nej ľudia žili svoje životy.

Výrazná a sebavedomá Dana Kráľová sa po spoločenských udalostiach priam schizofrenicky rozdelila na dve. Jednou z nich je žena bývalá úspešná funkcionárka so sebavedome vztýčenou hlavou a druhou obyčajná žena, ktorá aj vo víre zmien úporne hľadá lásku.

Danu vyhodia z roboty a o čosi neskôr príde o prácu aj jej vysokopostavený manžel. Bývalá stranícka funkcionárka sa zamestná ako upratovačka. Zúfalo hľadá nový zmysel života a o to viac ju trápi, že nemá dieťa. Kamarátka Marcela ju nahovára, aby manžela opustila, už aj kvôli tomu, že jej Matúš je od nej oveľa starší. Dana sa spamätá zo životného otrasu a s bývalým kolegom si založia firmu. Veľa cestuje a Matúš nevie ako ďalej, manželku miluje, ale napokon si nájde milenku. Dana zistí, že manžel ju podvádza a ona je opäť na začiatku. Netreba sa však o ňu obávať…   

Román je hlbokým ponorom do citlivého vnímania ženy, nebojí sa otvorenie hovoriť o jej bolestiach a smútkoch. Vyplakáva po nociach a ráno sa opäť pustí do života. Zachytáva silu ženy, ktorá dokáže opäť a opäť poskladať svoj život ako domček z kariet. Román sa nekončí ako rozprávka, avšak Dana napokon nájde svoje miesto na zemi.

Veď je vzácnosťou každého života, že sa dokáže vyzliecť zo zlého a nájsť pre nás azda to najlepšie.

7. Dominantou Vašich kníh je láska a ženský svet. Do akej miery Vás inšpiroval vlastný život?

Môj život je v mojich knihách. Nie je iba inšpiráciou, on v mojich knihách žije. Bez neho by som nenapísala ani riadok. Neviem si nič vymýšľať, ani vycuciavať z prsta. Moje príbehy musím prežiť, musím si pri nich poplakať, strácať hlavu, že ich nedokážem obsiahnuť… a aj sa trocha pousmiať. Je náročným poslaním autorky, ktorá ide so svojou vlastnou kožou na trh. Musí dlho a citlivo premýšľať o tom, aby otvorenou výpoveďou  svojich knižných postáv nikomu neublížila. Ani sama sebe.

8. Na čom aktuálne pracujete? Môžu sa čitatelia tešiť na ďalšiu knihu?

Píšem ďalší román. O živote. O láske a porozumení, o závisti a nenávisti v osudoch  dvoch sestier, ktoré neúnavne k sebe hľadajú cestu. Každá z nich je tak veľmi iná. Vzájomne sa milujú a pritom sa nedokážu zniesť. Až pokiaľ…?

Viac čitateľkám neprezradím. Pokúsim sa ich však potešiť románom pri ktorom sa oplatí plakať a zúfať pre lásku, ktorá aj za cenu prehier a sklamaní musí nájsť pekné a najkrajšie východiská.

9. Aké je Vaše posolstvo pre Vašich čitateľov…

Témou nášho rozhovoru je úprimná a nehynúca láska. Deň čo deň, každé ráno či večer  musíme kráčať za láskou, veď koľko krát už bolo napísané, že láska na nás striehne za každým rohom. A chráňme si ju, nenechajme ju odísť, starajme sa o ňu, chyťme ju za ruku a zoberme ju na prechádzku do parku. Aby sme nemuseli tak veľmi žialiť ako Dana v mojom novom románe. Plače, lebo si myslí, že lásku navždy stratila.

„Ako sa dá odpúšťať, keď zaživa zomierate a pritom? Iba boh vie prečo, tak ako?! Zo zúfalstva sa nedá vyzliecť ako z chorej kože, ani vyzametať rozum, aby nemyslel, ani zamknúť srdce na sto zámkov, aby tak veľmi neplakalo: „Načo mi to hovoríš, načo!“

Avšak navždy stratiť lásku sa nedá. Láska je večná a nekonečná, láska nie sú kľúče od bytu, či od auta, láska navždy zostáva v nás, aj keď ju časom hlbšie zatlačíme do srdca a do spomienok.

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Knihu Životy vo víchre nájdete aj na našom online kníhkupectve: Magdaléna Cisárová: Životy vo víchre (kniha) – INLIBRI

BULLETIN INLIBRI

Prihláste sa na odber bulletína

Pre odoberanie najnovších článkov a odoberanie e-mailových notifikácií, zadajte prosím vašu e-mailovú adresu.

Share on facebook
Facebook
Share on linkedin
LinkedIn
Share on telegram
Telegram
Share on email
Email
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najnovšie články

Najnovšie knihy v obchode

  • Obálka knihy Muž, ktorý sadil knihy od autora: Ján Podmanický

    Muž ktorý sadil knihy

    9,50 
    Ján Podmanický
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy Mediálni krysy od autora: Ľubomír Huďo

    Mediální krysy aneb jak novináři manipulují

    10,00 
    Ľubomír Huďo
    Pridať do košíka
  • Obálka časopisu Slovenský časopis historický

    Slovenský časopis historický 2/2021

    14,50 
    Kolektív (autori v popise)
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy O Palestine od autora: Noam Chomsky

    O Palestině

    14,00 
    Noam Chomsky
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy O spoločenskej zmluve od autora: Jean-Jacques Rousseau

    O spoločenskej zmluve

    11,00 
    Jean-Jacques Rousseau
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy Bystvor 4 od autora: Svetozár

    Bystvor: Minulosť voľného kozáctva, kniha 4.

    19,00 
    Svetozár
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy Kód 7 - koniec zla od autora: Jozef Banáš

    Kód 7 – Koniec zla

    14,00 
    Jozef Banáš
    Pridať do košíka
  • Obálka knihy Rekviem za americky sen od autora: Noam Chomsky

    Rekviem za americký sen

    11,50 
    Noam Chomsky
    Pridať do košíka