Rozhovor so spisovateľkou a poetkou Zlatou Matlákovou: Ak je čas definovaný meraním, v poézii je hlasom metafory

Ilustrácia ku rozhovoru so spisovateľkou Matlákovou

Zlata Matláková, rodáčka z Budmeríc, je slovenská spisovateľka, poetka, učiteľka a členka Spolku slovenských spisovateľov, ocenená Medailou sv. Gorazda a Cenou Slovenských pohľadov za poéziu. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, vyučovala na základných školách v Kútoch, v Dobrej Vode, v Špačinciach či na Ľudovej škole umenia v Trnave a na Trnavskej univerzite.

Je autorkou niekoľkých básnických zbierok ako Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008), Rozopnutá duša (2009), Nepoznaná (2010) a najnovšej zbierky Trvalky (2021). Okrem toho publikovala v domácich aj zahraničných antológiách a to v taliančine, nemčine a srbčine. 

1. V tomto rozhovore začnem pre zmenu od konca. Väčšiny spisovateľov som sa v rozhovoroch pre INLIBRI písal v závere o spoločenskom zmysle tvorby. Faktom je, že poézia sa v dnešnej spoločnosti číta minimálne, a básnici už nemajú takú úctu ako napríklad v 19. storočí, ale napokon aj v minulom storočí. Čim to podľa Vás je, že sa dnes nečítajú básne a že básnické umenie je na okraji spoločenského záujmu? Aká je Vaša hlavná motivácia pre písanie?

Knižný marketing potvrdzuje túto skutočnosť. Presvedčilo ma o tom aj jedno z trenčianskych kníhkupectiev s prehľadne usporiadanými publikáciami. Poézia? Ochotná predavačka ma zaviedla k obrovskému regálu. Poetická tvorba, vrátane klasických autorov, sa zmestila do dvoch najspodnejších poličiek. Poklonila som sa. Inak, ako v hlbokom predklone, sa informácie na chrbtoch kníh nedali prečítať.

Čitateľská aktivita sa preklopila do sociálnych sietí. Tvorcovia krátkych riadkov posúvajú do fb komunikačného priestoru texty, ktoré – podľa spomenutých formálnych znakov – sami považujú za poéziu. Očakávajú komentáre, hodnotenia, úspech. Tie, neraz zaslúžene, prichádzajú. Rovnako kritika. Aktuálne ma zaujala videoprojekcia s návratom k poetickej tvorbe rumunského básnika Mircea Dan Dutu, aj tentoraz v poetickom partnerstve s viacerými stredoeurópskymi autormi vrátane Beáty Vargovej Kuracinovej zo Slovenska.

Mojím podnetom pre písanie je snaha zaznamenávať viditeľné veci v živote, tiež tajomstvá všetkých blízkych bytostí: človeka, živočíchov i rastlín…

natieklo toľko októbra až zatopil hriadky/ ruky mám na pleciach kríka/ v blate sa nedá pohnúť/ drozd pokračuje/ odštipkáva z duly// každý plod je žltou planétou// v inom vesmíre/ pred seba ukladám trpké plody/ myšlienky/ môžem ich rozhrýzť na slabiky /premiestniť/ vytvoriť nové slová/ zapísať pre iných.

2. Publikovala ste aj v zahraničí, ako sa Vám to podarilo a aké ohlasy získala Vaša tvorba za hranicami Slovenska? 

Za aktuálnymi prekladmi do rumunčiny (2020) sú Dagmar Mária Anoca a Lucian Alexiu. Zoznámili sme sa na poslednej predpandemickej Bibliotéke v Bratislave. Obaja vtedy pricestovali z Nadlaku, výber mojej poézie sme prekonzultovali. Spätnou väzbou je antológia, referencie prekladateľov a návrh na hodnotenie troch kníh o slovenských autoroch Rumunsku. Spomenuté recenzie som publikovala v Romboide, Slovenských pohľadoch a v Literárnom týždenníku.

Prekvapivý bol nemecký preklad mojej tvorby zo zbierky Nečakané veci (2007). Napríklad nemeckú verziu básne Trojkráľová som objavila na portáli teologického fóra.

Najčastejšie prekladali moju poéziu, poviedky a recenzie do srbčiny (Miroslav Demák,  Anna Dudášová a Zdenka Valent-Beličová). Prvotný impulz je spojený s poetkou, prozaičkou a recenzentkou z Báčskeho Petrovca Vierou Benkovou. Stále komunikujeme prostredníctvom elektronickej pošty, občas si zatelefonujeme.

Nech čokoľvek napíšem o čitateľskom záujme o moju tvorbu v zahraničí, vždy spomeniem osobnosť Pavla Štubňu, významného prekladateľa z taliančiny. Jeho prácu so slovníkmi, terminologickými databázami, jazykovými korpusmi a už existujúcimi prekladmi som predpokladala. Prekvapilo ma, že písané  texty v taliančine ‒vrátane tých literárnych ‒ sa tak veľmi odlišujú od hovorenej reči. Na základe viacerých rozhovorov s ním som sa rozlúčila s predstavou, že to, čo znie ako príťažlivá rytmická melódia nadobudne v písanej forme podobu zložitej vetnej konštrukcie.

Taliani si údajne zakladajú na dojme vzdelanosti a na kultivovanom vyjadrovaní, preto všetky vydávané texty musia pôsobiť dôstojne a odborne. S Pavlom Štubňom som sa stretla v Talianskom inštitúte v Bratislave (2008). Moje básne z vtedy aktuálnej zbierky Kytica za dverami nakoniec síce preložila Daniela Laudani, pretože Pavol Štubňa sa v tom čase venoval prekladu poézie Miroslava Danaja, no bol to práve on, kto naše básne v talianskom znení spoločne poskytol Bernardinovi Bernardinimu, šéfredaktorovi literárneho periodika SLAVIA ‒ rivista trimestrale di cultura so sídlom v Ríme, kde boli zakrátko publikované.

3. Získala ste cenu Hurbanových Slovenských pohľadov za poéziu. Stali ste sa spolu so spisovateľmi ako Dalimír Hajko, Etela Farkašová, Július Lomenčín, Miloš Ferko, Roman Michelko a ďalšími súčasťou petície za podporu Slovenských pohľadov. Ako vnímate súčasnú likvidáciu, resp. nepodporu tradičných slovenských kultúrnych a umeleckých periodík prostredníctvom okresávania ich finančnej podpory?

Podľa všeobecne známych informácií Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu si v roku 2021 pripomínajú 175 rokov od svojho založenia a 140 rokov od svojho obnovenia. Súčasný šéfredaktor Bystrík Šikula v úvodníku aktuálneho čísla pripomína, že časopis založil roku 1846 J. M. Hurban a ich vydávanie roku 1881 obnovili S. H. Vajanský a J. Škultéty. Sú druhým najstarším literárnym časopisom v Európe,  žiadne podenkové periodikum.

Patrím k pravidelným prispievateľom. O to citlivejšie vnímam, že SP sú existenčne ohrozené. O príčinách a zámeroch škrtania peňazí na ministerstve kultúry vieme toľko, koľko nám podsunú médiá. Dodržiavanie režimu OTP a veľavravných farieb covid-automatu znemožňuje stretať sa na početnejších literárnych konferenciách a seminároch. Práve tam by sa mohla rozvinúť rozprava o ministerskej nepodpore tradičných slovenských kultúrnych a umeleckých periodík. Záleží tiež na vedení Matice slovenskej, ako plní úlohy vyplývajúce zo zákona, na ktoré dostáva ustanovizeň peniaze od štátu.

O to prekvapivejšie ( v dobrom zmysle slova ) je gesto súčasného predsedu NR SR, ktorý Slovenské pohľady finančne výrazne podporil. Vynútená dvojmesačná periodicita je odteraz, aj vďaka iným sponzorským príspevkom, minulosťou.

4. V rámci mojej výzvy propagácie slovenských spisovateľov ste zaslala svoju najnovšiu zbierku Trvalky (2021). Dielo hovorí o hodnotách a reaguje na časy kríz. Podľa publikovaných informácií ste dielo dávala dokopy celé roky. Čo je hlavným posolstvom Vášho diela? 

V prípravnej dekáde, lebo desať rokov delí Trvalky od predchádzajúcej zbierky, som premýšľala aj o výtvarnej koncepcii knižky. Stotožnila som sa s architektom Martinom Marušincom, „pravou rukou“ grafika Milana Senka a krok za krokom som sa dozvedala o recyklovanom papieri na obálku v zmysle „kože“ na tele knihy, o odtieňoch červenej až vo vnútri zbierky algoritmicky pripomínajúcich krv v cievnej sústave človeka.

Podľa M. Marušinca knižka navonok pripomína ženské telo, vo vnútri s najčervenším srdcom matiek, opatrovateliek, pestúnok a ošetrovateliek v ťažkých nemocničných izbách, kde si vedia nasadiť červený nos, zmeniť sa na klinického klauna ako Miroslava Dudková (úspešná autorka v Literárnom Kežmarku) a slovo povýšiť na nádej. Celkový dojem zbierky je synergiou tvorivej energie grafického dizajnu a poézie.

Hlavné posolstvo môjho diela? Láska.

5. V diele Nepoznaná (2010) sa zaoberáte otázkou ľudského času a jeho kolobehu, prírodným svetom a vzťahmi. Čítate tiež filozofické knihy? Vzhľadom na uvedené témy cítim, že Vás zaujímajú aj otázky metafyzické a taktiež sa tiež zaoberáte sémantikou. Čo Vás konkrétne inšpirovalo k tejto knihe? 

Predsa len začnem najnovšou zbierkou Trvalky. Okrem zlomových situácií ma k jej napísaniu inšpirovali malé veci tohto sveta; tiež vône, esencie, farby, tvary, predstavy i skúsenosti, tóny, vlnenie, prúdenie, slová-dotyky – slová-tŕne, myšlienky iných vnímané čítaním, počúvaním i domýšľaním. Viacero tvorivých impulzov vzišlo i z rozhovorov z významným ornitológom Máriom Kernom.

Kurióznym podnetom k napísaniu básne bola bakalárska práca s názvom Štúdium etológie jazdeckých koní a následná identifikácia s aktérmi nočného pasenia týchto ušľachtilých nepárnokopytníkov. Samozrejme, nešlo o zrkadlenie konkrétnych situácií.

V diele Nepoznaná fenomén ľudského času prepájam so svojím prežívaním, ale i s fyzikou, filozofiou, poéziou, je vnútornou líniou zbierky, jej utajeným refrénom. 

Pokusy o pochopenie času boli po dlhú dobu doménou predovšetkým filozofov a vedcov, nehovoriac o sociálnom a ekonomickom význame. A predsa paradox: ak je čas definovaný meraním, v poézii je hlasom metafory.

6. Ktorí sú Vaši obľúbení poeti a spisovatelia?

Štvoricu poetiek (v abecednom poradí) Mila Haugová, Hana Košková, Anna Ondrejková a Dana Podracká doplním básnikom Jánom Tazberíkom. V próze som zatiaľ nevynechala ani jednu publikáciu Etely Farkašovej, Bystríka Šikulu, Ivety Zaťovičovej a Miroslava Danaja. S obľubou študujem jazykovedné diela Jána Kačalu, literárnovedné publikácie Jozefa Brunclíka, Jána Zambora, Márie Bátorovej, Petra Karpinského i Jána Gavuru. No najmilovanejšie sú slovníky (Krátky slovník slovenského jazyka, synonymický i slovník cudzích slov…).

Obľúbenými  sa možno stanú (tipy exilového autora Michala Želiara)v próze Ľjudmila Ulitskaya i Julian Barnes, v poézii Ján Skácel so svojou Smuténkou.  Barnesa a Skácela si „zopakujem“, Ulitskaya bude premiérová. So záujmom čítam najnovšie publikácie členov Trnavskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov  a výberovo recenzentsky ich vovádzam na slovenskú literárnu scénu. Register autorov obohacuje i niekoľkoročný projekt Štefana Kuzmu Trnavská poetika (v spolupráci s SC PEN).

7. Ak by ste si mala vybrať najgeniálnejšie básnické dielo, ktoré by to bolo?

O najdokonalejšom básnickom diele som bola presvedčená 10. septembra 2021 o 18. hod. v záhrade knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Jej riaditeľ, Pavol Tomašovič, na prezentácii nového koncertného CD Still Alive kapely THE BREAKERS (založenej v roku 1965) recitoval z Ferlinghettiho Smutnej nahej jazdkyne a vtedy som bola naozaj presvedčená, že svet je nádherné miesto kam sa narodiť.

8. Bola ste alebo ste členkou rôznych odborných porôt literárnych súťaží ako Literárny Kežmarok. Stretli ste sa medzi mladými aj s nejakou mladou významnou osobnosťou, ktorá by pripomínala našich veľkých poetov a ktorá by mala do budúcnosti perspektívu zapísať sa do dejín slovenskej kultúry?

 V Literárnom Kežmarku som začínala opatrne. Najprv ako sprievodkyňa  talentovaných študentov, pozorovateľka. Vnímala som svoju schopnosť rozlišovať, teda uplatniť slobodnú vôľu, nepreberať všetko od iných, vytvárať nové. Mnohí ma preferovali na oficiálny post porotkyne, problémom bola moja plachosť. Po desiatkach seminároch som vydala metodický materiál Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti (1987). Distribuovali ju do všetkých základných a umeleckých škôl na Slovensku. Mám podiel na vydaní troch kníh, ktoré napísali a nakreslili deti.

V Literárnom Kežmarku, už ako porotkyňa, som nadviazala doteraz pretrvávajúci  priateľský vzťah s poetkou a prekladateľkou, japonologičkou Evou Lukou. Nezabudnuteľnou je doma i v zahraničí oceňovaná výtvarníčka Martina Matlovičová. Bola som pri tom, keď sa rozhodovala medzi literatúrou a svetom línií i farieb. Chystám sa prečítať čerstvý debut laureátky LK Nicol Hochholczerovej, ide o novelu Táto izba sa nedá zjesť.       

V súčasnosti hodnotím v Literárnom salóne i v druhej, tiež medzinárodnej literárnej súťaži, s názvom Dolnozemské zlaté pero, ktorú organizuje Spolok Slovákov z Bulharska.

9. Aké by bolo Vaše záverečné posolstvo pre našich čitateľov?

Posolstvom môže byť báseň z najnovšej zbierky Trvalky.

Malá žena

Divá voda/ zarovno riečnych brehov/ posledná kryha/ prečo hneď titanic?// vo vysokom daždi/ vo vetre bábka: ja/ zachytíš ma// stihnem si všimnúť/ slnko záružlie/ cez žltú škvrnu kvet// toto je predohra

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom

Článok môžte jednoducho zdieľať:

Facebook
Telegram
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najnovšie články

Okrídlený Jožko

A že Šindliar nemá velikánov… Písal sa rok 1935, bežný rok, aspoň pre náš malý Šindliar by určite bol býval, ak ...

Najnovšie knihy v obchode

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom