Recenzia na knihu Rozprava o vedách a umeniach od Dominika Petrušku

Jean Jacques Rousseau  rád písal inak ako jeho súčasníci. Mal schopnosť  podchytiť čitateľa svojským štýlom a prevrátiť jeho svet hore nohami.  Elegantne zato radikálne, v dobrom slova zmysle s trocha neželanými dôsledkami.

Ináč tomu nie je ani v Rozprave o vedách a umeniach, ktoré publikoval ako rozhorčenú reakciu nad svetovým vývojom umenia. Tak ako v prípade nerovnosti medzi ľuďmi, vidí aj v umení krásu, ktorú intelekt skôr kazí ako zušľachťuje. 

Rousseau, vychádza z tézy, že to čo nás robí krásnymi a dobrými nie je naučená múdrosť  ale  cnosti ako odvaha, húževnatosť a zmysel pre poctivosť. Predpokladá, že pre spoločnosť je rovnako užitočný roľník ktorý zaseje –  aby  žal, ako umelec či právnik,  ktorý má tendenciu svojim rozumom viac škodiť  ako prospievať. 

Umenie nás podľa “ženevského občana“ robí skôr záhaľčivými ako lepšími. Predpokladá,  že prostota, nevinnosť a cnosť sú nadradené intelektu, sofistikovaným rečiam a vznešenému básnictvu. Okrem presvedčivých argumentov ponúka exkurz do dejín starých národov a ich zvyklostí.

Vychádza z autorov antických čias ako aj svojich súčasníkov. Nešetrí kritikou do vlastných radov no zároveň vie prijať kritiku svojich oponentov. Kniha je vybavená reakciami Rouseauových oponentov a tak nám rozširuje predstavu o dobovom diskurze.  

Na Rousseaua možno nazerať ako na ikonu buričov starých poriadkov- prvý hlas francúzskej revolúcie.  Pri pozornom čítaní nám nemôže uniknúť jeho zvláštny zmysel pre cit a empatiu . Škoda že tak vzácne spisy často poslúžili ako nástroj mocenskej politiky pre  tyranov.

Dominik Petruška

Knihu nájdete aj na našom online kníhkupectve: Jean-Jacques Rousseau: Rozprava o vedách a umeniach (kniha) | INLIBRI