Recenzia na knihu od Petra Druláka: Svrchovanost zprava i zleva/Zvrchovanosť sprava aj zľava

Ilustrácia Petr Drulák

Kniha Svrchovanost zprava i zleva/Zvrchovanosť sprava aj zľava analyzuje možnosti (národných) štátov samostatne rozhodovať o verejných záležitostiach. Ako v Úvode knižného diela upozorňuje jeho editor – politológ a diplomat Petr Drulák – zvrchovanosť je základnou podmienkou demokracie, keďže vytvára predpoklady štátu a jeho obyvateľov na rozhodovanie o vlastnom osude.

Ambíciou predloženej publikácie nie je komplexné vedecké rozpracovanie zvrchovanosti, ale argumentačne podložiť jej význam v 21. storočí. Kniha je zostavená z príspevkov erudovaných autorov z Českej republiky a zo Slovenska. Publikáciu uzatvára esej francúzskeho politického filozofa a publicistu Alaine de Benoistu Umirněná kritika suverenismu.

Autorov jednotlivých esejí nespájajú rovnaké ideové postoje či politické preferencie. Z hľadiska obhajoby zvrchovanosti sa ako dôležité javí predovšetkým vymedzenie sa (neliberálnej) pravice a ľavice vo vzťahu k neoliberalizmu, ktorý ignoruje ekonomické záujmy národných štátov, ako aj voči progresivistickým spoločenským experimentom.


Kniha je štruktúrovaná do troch základných častí. V rámci prvej – Historické perspektivy, sociológ Jan Keller v príspevku Suverenita a hranice opisuje postupný vývoj a zmeny na strane nositeľov suverenity v Európe za posledných tisíc rokov. Zásadný krok pri formovaní národného štátu spája so 17. storočím, kedy sa najvyšší štátni úradníci prestávajú považovať za tých, ktorí slúžia len kráľovi a prostredníctvom výkonu verejnej správy slúžia celej krajine.

Moc sa postupne odlišuje od konkrétnych vládcov alebo dynastií. Nadobúda individuálny charakter. Jednotlivci sa jej prestávajú bezvýhradne podriaďovať, čo súvisí s oddelením verejnej a súkromnej sféry. Dôležitú úlohu v tomto procese zohralo mesto so svojou špecifickou kultúrou. V tomto prostredí sa formuje individualizmus, ktorý redukuje úlohu inštitúcií na poskytovateľov služieb. A legitimitu moci odvodzuje od toho, či dokáže uspokojiť momentálne požiadavky indivídua.

Profesor Keller upozorňuje, že národný štát sa vo svojom historickom vývoji opieral o suverenitu, no dominantnejšie národy ju neraz upierali „slabším“ národným celkom. Zneužívali pri tom vlastné mocenské postavenie. Etnocentrizmus dnes paradoxne nahradil opačný postoj – idealizácia odlišných
kultúr a pocit viny pôvodnej kultúry. Otváranie sa iným kultúram zároveň konfrontuje s trendmi, ktoré sú spojené s izolovaním sa jednotlivcov vo vnútri spoločnosti.

Politológ Petr Drulák v príspevku Svrchovanost ve střední Evropě konštatuje, že zvrchovanosť sa stala základným princípom európskej politiky s uzatvorením vestfálskeho mieru (1648), ktorým sa ukončili náboženské vojny. Tým, že poprel legitimitu pokusov o nastolenie univerzálneho impéria, stabilizoval európsku rôznorodosť. Predpoklady pre novovekú zvrchovanosť sa tak formovali v podmienkach
stredovekej mnohosti.

V priebehu 19. storočia sa zvrchovanosť demokratizuje. A jej nositeľom sa stáva národ. Profesor Drulák sa vo svojom príspevku nezaoberá len minulosťou, ale pohľad na suverenitu aktualizuje na pozadí formovania liberálneho impéria. To sa nespolieha len na atlantické elity, ale podriaďuje si aj široké ľudové vrstvy. Formálne sa opiera o dobrovoľnosť, pričom využíva veľkú mieru manipulácie. Autor reflektuje asymetrické vzťahy medzi Európou a USA, ktoré sú determinované ekonomickými záujmami Spojených štátov. Dochádza k zmenám v mocenskom postavení. Rastie vplyv Číny.

Drulák uvádza, že: „Globálny kapitalizmus zostáva, ale USA nad ním postupne strácajú kontrolu.“ (str. 64) Toto konštatovanie je opreté o reálne fakty, no vyvoláva otázku, či nedôjde k určitej revitalizácii ich dominancie v dôsledku kontroverznej energetickej politiky EÚ (najmä po vypuknutí vojnového konfliktu na Ukrajine), z ktorej môžu profitovať práve Spojené štáty?

V popredí Drulákovho záujmu je v prvom rade otázka, ako majú stredoeurópske štáty poňať svoju suverenitu, aby bola životaschopná v 21. storočí? Odpoveď v zložitom medzinárodnom prostrední nachádza v ich užšej spolupráci pri vybraných ekonomických a strategických rozhodnutiach. Prvú časť predloženej publikácie uzatvára príspevok právnika a bývalého predsedu slovenskej vlády Jána Čarnogurského Slovensko: pomaly napredujeme, ale za vodou ešte nie sme.

Autor si všíma faktory, ktoré vplývali na slovenskú identitu od ranného stredoveku až po súčasnosť. Zároveň upriamuje pozornosť na úlohu kresťanstva a národných dejateľov pri jej formovaní. Čarnogurský sa vo svojom texte zároveň vyhraňuje voči radikálnemu liberalizmu, ktorý spája s ohrozením národnej
identity.

Problematike liberalizmu sa venujú aj autori v rámci druhej časti knihy – Univerzalizmus a impérium. Historik a etnológ Adam Votruba na začiatku svojho príspevku Liberalismus proti demokracii analyzuje dve významné ideológie, ktoré sú produktom západného myslenia v druhej polovici 20. storočia. Ide o neoliberalizmus, ktorý je založený na presadzovaní voľného trhu, privatizácii a deregulácii a ľavicový liberalizmus, kladúci dôraz na práva sexuálnych, etnických a náboženských menšín.


Autor spochybňuje liberálnu teóriu, ktorá definuje človeka ako predspoločenskú bytosť. Argumentuje, že človek existoval vždy ako člen spoločnosti. Zároveň uvádza, že liberáli označujú národ za sociálny konštrukt. Ako ďalej píše: „Národ je pritom len iné označenie pre spoločnosť.“ (str. 128) Takéto
chápanie spoločnosti je pomerne problematické. Spoločnosť predstavuje systém vzťahov a väzieb, ktoré ovplyvňujú to, čím jednotlivci sú a ako vnímajú svet. Národ je jednou z viacerých kategórií, ktorá vstupuje do tohto procesu. A spoločnosť spravidla netvoria príslušníci jedného, ale viacerých národov (národností). Národ tak možno prirovnať skôr v tradičnej pospolitosti. Presné terminologické vymedzenie pojmu spoločnosti však nebolo zámerom vyššie uvedeného príspevku.

Jeho vypovedacia hodnota je spojená predovšetkým s uceleným vymedzením spomínaných ideológií, pomenovaním ich antidemokratických aspektov a perspektívnym chápaním zvrchovanosti ako práva či skôr povinnosti štátu konať v záujme jeho obyvateľov. Z hľadiska realizácie verejných politík autor pomenúva viaceré opatrenia, ktoré sú dnes pre liberálne orientované elity neprijateľné – znárodnenie majetku, obmedzenie prisťahovalectva, ochrana domáceho trhu.

Publicista Michal Semín sa v ďalšom z textov zaoberá náboženským univerzalizmom a jeho prípadným vplyvom na sformovanie súčasného globalizmu. V príspevku Byl a je křesťanský univerzalismus prủkopníkem globalismu? dochádza k záveru, že tradičné sociálne učenie (Rímskokatolíckej) cirkvi nie je naklonené vízii globálnej vlády. Príklon tohto sociálneho učenia k idei politickej zvrchovanosti národných štátov je však podmienený odklonom (tejto idey) od hodnotového relativizmu.

Druhú časť knihy uzatvára príspevok antropológa a historika Iva T. Budila Moderní světový systém, liberalismus a národní svrchovanost. Vo svojom texte sa zameriava na problematiku vymedzenia civilizácií a ich súperenie. Čitateľom približuje povahu svetového systému, ako aj úlohu rivality, ktorá bola (je) spojená so zvrchovanosťou. Rovnako sa zaoberá liberalizmus, a to najmä v súvislosti s počiatkom globálnej hegemónie Západu. Zároveň si všíma príčiny krízy západnej civilizácie. Z hľadiska obrany národnej zvrchovanosti profesor Budil identifikuje hlavnú úlohu krajín strednej a východnej Európy v revolte voči ich periférnemu zaradeniu v hierarchii svetového ekonomického systému. So zvládnutím tejto úlohy spája prekonanie krízy neskorého liberalizmu. Iba tak môže tento región obstáť v extrémne konkurenčnom prostredí globálneho sveta, ktorý dnes pripomína – ako sa uvádza v závere príspevku: „…svojim multilateralizmom geopolitickú konšteláciu ranného novoveku.“ (str. 178)

Tretiu časť knihy – Mechanismy svrchovanosti – tvoria príspevky piatich autorov. Sociológ Petr Hampl v texte s názvom Inspirace systémové sociologie a obnova národního státu upriamuje pozornosť na sociálny systém so štyrmi zložkami/úrovňami, ktoré majú význam z hľadiska existencie indivídua i skupiny ľudí. Autor vychádza zo schémy AGIL Talcotta Parsonsa. Popri ekonomike analyzuje politiku, vzťahy a kultúru. V súvislosti so vzťahmi neobchádza ani takú citlivú tému migrácie, či výber partnerov.

V závere svojej eseje hovorí o pláne národného obrodenia, pričom obnovu národnej nezávislosti v súčasných podmienkach prirovnáva k situácii podobnej obnove krajiny vo vojne. Hamplov príspevok je príkladom toho, že na všeobecnom – koncepčnom pohľade na suverenitu by sa spoločnosť zrejme dokázala zhodnúť, no dohoda už na konkrétnych riešeniach by sa hľadala ťažšie. Kontroverzne môžu byť prijímané, napríklad, úvahy o povinnej vojenskej službe. Najmä, ako sa na toto opatrenie pozeráme optikou dnešných štátov, ktoré oslabujú svoju sociálnu funkciu, čoraz otvorenejšie slúžia oligarchii a posilňuje sa ich dohľad nad verejnosťou.

Popísanie globálnej oligarchie ako mocenského systému bolo cieľom príspevku spoločenského vedca Dalibora Jurášeka Vplyv globálnej oligarchie na národné štáty a možné protiopatrenia na ochranu suverenity. Podľa Juráška je spoločným záujmom globálnej oligarchie globálny kapitalizmus
a deregulácia obchodu. Geopolitický vplyv USA. Inkluzívna ideológia a konzumná kultúra. Presadzuje ich prostredníctvom mäkkej moci (financovanie politických strán, lobing, vlastníctvo médií, korporátna cenzúra, podpora mimovládnych organizácií). Autor vidí riešenie v obmedzovaní zahraničných a oligarchických zásahov v oblasti mäkkej moci. Predstava, že všetko je (zjednodušene povedané) riadené z jednej kancelárie alebo bolo vopred naplánované nezodpovedá realite. Juráškov text však opisuje mechanizmus fungovania globálnej oligarchie podstatne dôveryhodnejším spôsobom. A jej ciele a ich presadzovanie opiera o vecné argumenty i relevantné zdroje.

Postavením, úlohou aj zlyhaniami ľavice v ére globalizácie sa zaoberá filozof a politik Ľuboš Blaha. V príspevku s názvom Kde udělali soudruzi z Bruselu asi chybu? sa kriticky vymedzuje voči sociálno- liberálnym globalistom, ktorí robia užitočných idiotov nadnárodnému kapitálu tým, že pomáhajú likvidovať to, čo mu ešte zostalo v ceste, teda národný štát, demokratické vlády, solidárne komunity. Autor uvádza, že koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia prišlo na ľavej strane politického spektra k odklonu od sociálnych a ekonomických k liberálno-kultúrnym témam. Predstavitelia ľavice, ktorí nezažili veľkú hospodársku krízu ani druhú svetovú vojnu sa v ekonomických otázkach posunuli doprava. V otázkach národnej suverenity opustili pôvodné pozície. Blaha konštatuje, že dnes má suverenitu iba kapitál. Dôsledkom je odvrátenie sa časti elektorátu od tradičných ľavicových strán a ich príklon k častokrát xenofóbnym a nacionalistickým politickým subjektom.

Ak má dôjsť k zvráteniu negatívnych trendov, ľavica by sa podľa Blahu mala vrátiť k myšlienkam národnej suverenity a deglobalizácie. Východisko logicky vidí v návrate k socialistickým ideálom. Z hľadiska obnovenia dôvery verejnosti k ľavicovým stranám v Európe vystáva otázka, či ich nekompromitujú aj korupčné a klientelistické praktiky, ktorými sú vystavené (podobne ako iné politické strany a hnutia) po vstupe do vlády (v kapitalistickom systéme)? Na ekonomický rozmer suverenity sa v predloženej publikácii sústreďuje Ilona Švihlíková. Česká ekonómka v texte s príznačným názvom Jak obnovit ekonomickou suverenitu a demokratickou legitimitu státu hľadá odpoveď na niekoľko základných otázok. Aké faktory obmedzujú ekonomickú suverenitu, aká je historická skúsenosť iných krajín, no najmä tým, ako by ju bolo možné obnoviť?

Autorka knižného bestselleru Jak jsme se stali kolonií vo svojej eseji poukazuje na ovládnutie medzinárodnej deľby práce nadnárodnými korporáciami v 90-tych rokoch minulého storočia. Takzvané postkomunistické krajiny boli do spomínanej medzinárodnej deľby práce začlenené na báze rozvojových krajín. Realizátori či podporovatelia reforiem nezohľadňovali fakt, že tieto procesy oslabili štát aj jeho manévrovací priestor. Docentka Švihlíková neobchádza ani postavenie ČR i SR v Európskej únii, ktorá je charakteristická presadzovaním liberálnej obchodnej politiky a kladie svojim členským štátom prekážky, napríklad, pri poskytovaní štátnej pomoci. Obe krajiny sa nachádzajú v postavení závislých ekonomík. Východisko, obdobne ako Petr Drulák, identifikuje v kolektívnej akcii krajín s podobným osudom s cieľom zmeniť model (charakter) politík a fungovania v rámci EÚ.

Ako problematické vníma, napríklad, ústavné zákony o vyrovnanom rozpočte, či fixáciu častí rozpočtu na neproduktívne výdavky, za ktoré považuje vyčlenenie 2 % HDP na zbrojenie. Tieto opatrenie pôsobia zdanlivo zodpovedne, ale v konečnom dôsledku majú vplyv na obmedzovanie ekonomickej
suverenity národných štátov, čo je neraz v záujme takzvaným „dobývačom renty“. Autorka, naopak, volá po odtabuizovaní štátneho vlastníctva. Vo svojom príspevku sa dotýka aj dôsledkov pandémie COVID-19. Švihlíková v tejto súvislosti, okrem iného, uvádza: „Priebeh pandémie odhalil slabosť niektorých štátov v zmysle formulácie, zavádzania a vymáhania opatrení, ktoré mali za úlohu pandémiu brzdiť.“ (str. 272) Oslabené a ekonomicky závislé štáty mali skutočne obmedzenú mieru pomoci sektorom, ktoré boli najviac postihnuté týmto ochorením.

Na druhej strane treba uviesť, že dokumentovanie slabosti štátu na príklade vynucovania „protipandemických opatrení“ nie je celkom na mieste. Veľa ráz išlo o nezmyselné, kontraproduktívne až hlúpe návrhy, presadzované jednou skupinou odborníkov s vylúčením akejkoľvek diskusie. Pokiaľ ide o podmienky SR, ak štát nedokázal tieto opatrenia celkom vynucovať, nebolo to len kvôli jeho slabosti, ale aj tým, že niektoré absurdné opatrenia bolo prakticky nemožné vynucovať. Tretiu časť predloženej publikácie uzatvára príspevok politológa Romana Michelka. Vo svojej eseji s názvom Politika bez moci rozoberá limity prijímania suverénnych ekonomických rozhodnutí v podmienkach globálneho kapitalizmu. Spolu s fungovaní ústavného súdnictva, ktoré ochraňuje nedotknuteľnosť aktuálneho konceptu súkromného vlastníctva, majú vplyv na to, že politici môžu realizovať len malé parametrické zmeny, pričom podstata systému zostáva zachovaná.

Michelko sa opakovane zaoberá problematikou miezd, rozvojom vzdelanostného potenciálu a využívaním inovácií, ale i ďalšími témami, ktoré sú prevažne rámcované možnosťami prevládajúceho ekonomického systému. Podobne ako ďalší autori identifikuje problém v presadzovaní záujmov transnacionálnej oligarchie, ktoré realizujú (ňou) vybraní predstavitelia meritokracie, teda politici a vysokí štátni úradníci. Michelko uvádza, že: „Zásadný problém je aj v tom, že neexistuje celostná a reálne presadzovaná alternatíva, ktorá by dokázala súčasný systém kvalitatívne nahradiť.“ (str. 312) S týmto tvrdením možno sčasti súhlasiť. Vystáva však otázka, či väčším problémom ako existencia alternatívy nie je skôr to, že ak by aj takáto alternatíva vznikla (pokiaľ už neexistuje), či ju možno presadiť v súčasnej geopolitickej situácii (v podmienkach dominantného ekonomického svetosystému)?

Témou zvrchovanosti aktualizujú procesy, ktoré prebiehajúce na medzinárodnej úrovni. Ukazuje sa, že v krízach a najmä pri ich riešení zohráva významnú úlohu naďalej národný štát. Ten je však dlhodobo oslabovaný, čo bráni jeho efektívnemu konaniu (nielen v krízových situácia). Z predloženého knižného textu nevyplýva volanie po izolacionistickej politike, ale dôraz na národno- štátne záujmy a spoluprácu (stredoeurópskych) krajín, pre ktoré by mali byť prioritou. Pre ľavicu, ktorá má vyhranený postoj k reprodukcii bohatstva a chudoby prostredníctvom inštitúcii štátu môže byť problematické obhajovať revitalizáciu jeho národného charakteru podobne ako pre pravicu, volajúcu po oslabovaní jeho úloh v oblasti kontroly alebo redistribúcie statkov.

Povaha súčasných existenčných problémov by však mala viesť autentickú ľavicu i konzervatívnu pravicu, ktoré vychádzajú z tradičnejšieho uchopenia politiky bez nánosov neoliberalizmu, k hľadaniu ich riešení v záujme národa/ľudu. A ako vyplýva z latentného posolstva predloženého knižného diela – v záujme celku hľadať v kľúčových otázkach i cesty možnej spolupráce.

Dôležitým faktorom a zjednocujúcim momentom je v tomto prípade zvrchovanosť.

https://www.inlibri.online/obchod/knihy/filozofia/sociologia/svrchovanost-zprava-i-zleva/

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 761 ďalším odberateľom

Článok môžte jednoducho zdieľať:

Facebook
Telegram
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najnovšie články

Okrídlený Jožko

A že Šindliar nemá velikánov… Písal sa rok 1935, bežný rok, aspoň pre náš malý Šindliar by určite bol býval, ak ...

Najnovšie knihy v obchode

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 761 ďalším odberateľom