Recenzia na knihu od autora Miloša Kučeru: Pud u Freuda

ilustracia pud u freuda

Sigmund Freud patrí do kategórie značne nepochopených osobností, s markantnou disproporciou medzi cvengom mena a mierou poznania ich práce. V populárnej kultúre aj vo všeobecnom povedomí dominuje predovšetkým ten zjednodušený, vulgarizujúci a často až priam karikatúrny pohľad na jeho teórie. Niektoré ústredné motívy sú notoricky známe, popri nich však mnohé podnetné myšlienky nevďačne zapadli prachom.

Práce ako táto v podaní Miloša Kučeru ich však pomáhajú oprašovať a nástojčivo nám pripomínajú komplexnosť, sofistikovanosť a mnohovrstevnosť Freudovho diela. Autorovi, ktorý sa radí medzi popredných českých odborníkov na freudizmus, sa podarilo zachytiť eleganciu a noblesu Freudovho génia vskutku dôvtipným spôsobom – na rozdiel od množstva teoretikov, ktorí ho mnohorako interpretujú a re artikulujú, ho jednoducho nechal hovoriť. Pre túto knihu si totiž zvolil metódu tzv. simulácie naivného čítania: jej gro tvoria úryvky z Freudových textov, starostlivo vybrané z deviatich zásadných diel a doplnené o výňatky z osobnej korešpondencie, pričom autor sa “tvári”, že tieto texty číta prvýkrát a spolu s čitateľom sa zamýšľa nad možnými interpretáciami práve prečítaného.

Nakoľko takýmto spôsobom spracovať celé Freudove dielo na ploche jedinej monografie by bolo prakticky nemožné, ako hlavné kritérium si autor zvolil pohľad na problematiku pudu. Tú dáva do súvisu s problémom identifikácie, ktorá v modernej psychológii dominuje práve na úkor ústredného freudiánskeho pojmu pudu. Kučeru k tomuto prístupu priviedlo jeho presvedčenie, že vždy je lepšie prečítať si daného autora priamo a vytvoriť si vlastné resumé, ako pracovať s nejakou sprostredkovanou interpretáciou. S touto snahou súvisí aj zámerné vyhýbanie sa porovnávaniam s inými autormi alebo psychologickými školami.

Počas “spoločného čítania” si autor vypomáha nápaditými a často aj vtipnými ilustráciami a analógiami z oblasti známych spoločenských fenoménov, kinematografie, športu či každodenných skúseností bežného človeka. Tento nekonvenčný prístup zvyšuje zainteresovanosť čitateľa, ktorý tak nadobúda pocit, že sa spolu s autorom a samotným Freudom stal súčasťou diskusného trojuholníka, v rámci ktorého prebieha vášnivá výmena názorov takpovediac “naživo”, interaktívne, priamo počas čítania. Kučera tak podchvíľou spoločne s čitateľom podráždene žiada zakladateľa psychoanalýzy o do-vysvetlenie k nejasnému a rozporuplnému bodu v aktuálnom texte, aby si hneď vzápätí pomohol vlastnou “naivnou” (“akože nevediacou”) domnienkou a trpezlivo počkal na rozlúsknutie o niekoľko strán ďalej.

Teórie Freuda pritom nielenže zasvätene a plasticky rozvádza, ale zároveň s nimi priebežne živo polemizuje, interpretuje ich, koriguje či dopĺňa. V čitateľovom vedomí zároveň systematicky udržiava vnímanie kontinua predkladaného textu, jednak pripomínaním nosných myšlienok a zároveň aj akýmisi “spojlermi” – predznamenávaním toho, čo bude nasledovať.

Pomerne náročný text sa tak stáva predsa len o niečo stráviteľnejším. Nakoľko kniha bola napísaná predovšetkým so zreteľom na študentov psychológie, autor trvá na dôslednom používaní pôvodných nemeckých termínov (v zátvorkách za príslušným prekladom), jednak kvôli zachovaniu jednoznačnosti, ale aj kvôli “dotvoreniu atmosféry pracovnosti”. Aj keď tento fakt môže bežnému čitateľovi text trochu nesprehľadňovať, nepovažujem to za zásadný nedostatok. Autorov perfekcionizmus sa prejavuje aj upozorňovaním na chyby v českých prekladoch Freudových publikácií, pričom jedným dychom ponúka do-vysvetlenia a vlastné preklady problematických slovných spojení.

Chtiac-nechtiac sa tak dotkol problému, nad ktorým si v poslednej dobe povzdychol nejeden československý čitateľ, totiž problému pokrivkávajúcej kvality prekladu zahraničnej literatúry…

Dielu dominuje snaha vykresliť Freudove teórie ako istý živý organizmus, ktorý sa vyvíja v čase, a popritom nájsť akýsi pátos, jeho vnútornú esenciu. Čo by ňou teda mohlo byť? Predovšetkým, v centre Freudových teórií stojí človek v celej svojej zložitosti, ktorý sa rodí, vyrastá a napokon aj umiera v istom sociálnom a kultúrnom kontexte. Práve ukotvenosť v týchto vzťahoch spoluvytvára unikátnu ľudskú psychiku ako aj mechanizmy jej pôsobenia, ktoré boli až do jeho nástupu zahalené rúškom tajomstva. Korene v neurológii a množstvo dát, nakumulovaných počas bohatej terapeutickej praxe, mu poskytli novátorskú optiku, pomocou ktorej napokon položil základy nového vedného odboru.

Jednou z často prehliadaných kvalít freudizmu je jeho mnohovrstevnosť, ktorou nielenže výrazne presahuje odbory psychológie či psychiatrie, ale zároveň podnecuje k zamysleniu nad podstatou ľudského bytia či zmyslom života. Aj keď niektoré myšlienky vyznievajú – najmä vo svetle dnešnej populárnej “motivačnej” psychológie zameranej na osobný rast – pomerne ponuro (napr. Freudove pritakávanie známej Schopenhauerovej myšlienke o smrti ako jedinom a skutočnom cieli života), nedá sa im uprieť schopnosť nútiť k premýšľaniu a prehodnocovaniu konvenčných názorov. Vo svetle Freudových interpretácií naberajú mnohé javy, ktoré poznáme z každodenného života – od iracionality ľudského konania, cez všadeprítomnú (seba)deštruktivitu, až po sado-masochistické tendencie, ktoré sú rozšírenejšie, ako sme si zatiaľ ochotní pripustiť – úplne nový rozmer. Konfrontácia s ťaživými faktami nebýva príjemná, je však nevyhnutným pred stupienkom k poznaniu a dosiahnutiu vyrovnanosti. Z vybraných statí je zrejmé, že Freud kombinuje dva prístupy: ten prísne vedecký dopĺňa mierne špekulatívnym, filozofujúcim (a to aj napriek tomu, že Freud si z filozofov rád uťahoval).

Disponoval zriedkavým talentom zachytávať a opisovať javy v ich celistvej rozporuplnosti a mnohoznačnosti. Tak napríklad platónsku myšlienku o láske ako zjednocujúcom elemente re artikuloval do predstavy traumatického stretnutia s novým-iným, ktoré aj navzdory spôsobenému napätiu a nepokoju omladzuje, predlžuje život a v konečnom dôsledku zabezpečuje všetky “vyššie jednoty” – od splynutia dvoch buniek, až po vznik a udržiavanie civilizácie. “Kreatívne špekulácie”, pri ktorých sa Freud dočasne a priznane oslobodzuje od potreby verifikácie jednotlivých premís s cieľom odsledovať možné dôsledky vlastných hypotéz, viedli aj ku koncepcii pudu smrti. Tá stojí na predstave akéhosi vnútorného programu, ktorý navádza každý organizmus k čo najrýchlejšej dekompozícii (túto tendenciu má neutralizovať práve spomínaný pud života/lásky). Aj keď polemickosť a špekulatívnosť z týchto myšlienok priam srší, nedá sa im uprieť originalita, inšpiratívnosť a hodnovernosť ich implikácií v reálnom svete.

Akceleracionistický pátos Freudovej psychoanalýzy nielenže podnietil rozvoj psychológie ako aj pridružených disciplín, ale jej schopnosť prenikať hlboko pod povrch javov a opisovať ich prostredníctvom navonok skrytých mechanizmov výrazne zasiahla širokú škálu ľudských činností, od príbuznej sociológie, cez umenie a kultúrne štúdiá, až po marketing v najširšom slova zmysle. O praktickú aplikáciu sa v závere knihy pokúsil aj samotný autor, keď freudiánsku optiku uplatnil pri analýze niektorých súčasných kultúrnych fenoménov, ako aj detských hier a vzťahu detí k popovým idolom.

Dodnes neutíchajú dohady, či aspoň jadro freudizmu odolalo zubu času, alebo či by nebolo vhodné celú teóriu – pri všetkom rešpekte voči jej geniálnemu tvorcovi – odsunúť bokom. Vyskytujú sa v nej špekulácie? Áno. Videl Freud za všetkým sex? Pravdepodobne to do istej miery platí, ale iným a oveľa komplexnejším spôsobom, ako by sa mohlo zdať na základe povrchných pop kultúrnych odkazov. Sú niektoré časti jeho teórie vyvrátené, zastaralé a z dnešného pohľadu priam nekorektné? Pochopiteľne, áno. Boli jeho interpretácie poznačené konzervatívnym zeitgeistom prelomu 19. a 20. storočia? Nepochybne. Napriek tomu všetkému možno bez váhania prehlásiť, že jeho teórie dodnes disponujú istým nadčasovým aspektom.

Pre koho je teda kniha určená? Čitateľ by rozhodne mal byť (aspoň v základoch) už oboznámený s teóriami Sigmunda Freuda, v opačnom prípade ho nečaká ľahké čítanie. Ak si odrátame odborné a študentské publikom, na svoje si prídu predovšetkým nadšenci psychoanalýzy. Ak ste sa nenašli ani v jednej z týchto kategórií, zároveň sa ale radíte k čitateľom, ktorí radi prijímajú intelektuálne výzvy, táto kniha je rozhodne (aj) pre vás – odmenou za prelúskanie 531 strán náročného textu bude prienik do myslenia jedného z najväčších géniov novodobej histórie, ktoré zanechalo nezmazateľnú stopu v kolektívnej pamäti ľudstva.

Autor: Tomáš Bóka

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom

Článok môžte jednoducho zdieľať:

Facebook
Telegram
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najnovšie články

Okrídlený Jožko

A že Šindliar nemá velikánov… Písal sa rok 1935, bežný rok, aspoň pre náš malý Šindliar by určite bol býval, ak ...

Najnovšie knihy v obchode

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom