“Politika bez moci – skutočný obraz reality” predstavuje autorskú prvotinu esejistu a komentátora Mariána Klenka. Analyzuje v nej príčiny aj dôsledky prebiehajúceho transferu skutočnej moci z priestoru volených politických predstaviteľov do najvyšších ekonomických sfér, ktoré svoj spoločenský vplyv, vyvierajúci z ich privilegovaného postavenia a naakumulovaného bohatstva, systematicky využívajú na usmerňovanie politických procesov. Z politiky tak mizne jej verejné poslanie, politickí aktéri slúžia už iba na administratívnu a technickú správu systému (otázne je, či tomu niekedy bolo inak, pozn. recenzenta). Z volených reprezentantov ľudu – suveréna sa tak stali iba akísi „údržbári“ ekonomického systému, ktorý najviac vyhovuje úzkej vrstve privilegovaných elít.
V úvode autor stručne rekapituluje dejiny politického myslenia, ktoré boli v znamení postupnej emancipácie ľudských bytostí a postupne priniesli troje práv: občianske práva, politické práva a napokon sociálne práva ako najčerstvejší výdobytok tvrdých a krvavých bojov pracujúcich. Z tohto hľadiska hodnotí aj oba režimy, s ktorými sme mali v uplynulýchdekádach priamu skúsenosť – kým pokus o socialistické zriadenie spred roku 1989 spĺňal poslednú požiadavku na sociálne práva ako garanciu spotreby určitého rozsahu (teda istej miery sociálnej istoty pre každého ako aj prístupu ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom školstva), vo zvyšných dvoch skupinách práv zlyhával. U súčasného neoliberálneho kapitalistického zriadenia je to presne naopak – občianske a politické práva formálne existujú, avšak realizovanie sociálnych práv značne upadlo a existujú silné tlaky na ich ešte väčšie rozleptanie.
Pri definovaní geopolitického postavenia Slovenska Klenko vychádza zo známeho členenia Immanuela Wallersteina, autora teórie svetového kapitalistického systému, ktorý člení civilizáciu do troch okruhov: krajín jadra, semiperiférie a periférie. Všíma si ukotvenie Slovenska v krajinách semiperiférie, ktorá prakticky vylučuje zlepšenie životného štandardu na úroveň krajín jadra. Krajiny kapitalistickej semiperiférie sa vyznačujú nízkymi mzdami či vyššou nezamestnanosťou a orientujú sa spravidla na vývoz určitého tovaru. Iné tovary a suroviny zas dovážajú (aj také, ktoré by si mohli zabezpečovať vlastnými silami, nebyť konkurencie nadnárodných spoločností), z čoho vyplýva silná závislosť od krajín kapitalistického jadra, prakticky bez možnosti vytvárať vlastnú politiku. Autor sa jemne dotkol aj príčin zlyhania minulých socialistických režimov. Tie síce dokázali pomerne úspešne vybudovať celé priemysly krajín socialistického bloku (tento proces v značnom nesúlade s Marxovou požiadavkou na realizáciu sociálnych revolúcií vo vyspelých kapitalistických krajinách s rozvinutou materiálnou základňou prebehol spravidla v zaostalých, prevažne agrárnych krajinách), avšak po skončení etapy industrializácie začiatkom 70. rokov začali čeliť výrazným problémom so stagnáciou. Toto približne 20-ročné obdobie sa nieslo v znamení zaostávania za produktívnejšou a efektívnejšou ekonomikou kapitalistického Západu.
V krátkosti sa vracia k príčinám nedávnej finančnej krízy, ktorá otriasla celým svetom, pričom nástojčivo poukazuje na hrozby agresívnej financializácie svetovej ekonomiky, ktorú v posledných desaťročiach ovládli novodobí bohovia z Wall Street a iných špekulatívnych búrz. „Reaganizácia“ svetovej politiky (neoliberálne reformy, ktoré v 80. rokoch vo veľkom spustili predovšetkým americký prezident Reagan a britská premiérka Thatcherová) a aplikovanie nových špekulatívnych ekonomických prístupov totiž umožnili rozbujnenie finančného sektora, ktorý v porovnaní so zvyšnými ekonomickými sektormi (reálne prinášajúcimi nejaké užitočné hodnoty) neprimerane narástol. Práve „politika appeasementu“, ktorú si rezignované (alebo ešte horšie – spolupracujúce) politické špičky zvolili vo vzťahu k finančným burzám, viedla k ničím nerušenému a neregulovanému rozvoju vysoko špekulatívnych a rizikových finančných produktov (derivátov) a tak v konečnom dôsledku spôsobila gigantickú finančnú krízu. Aká bola reakcia elít? Nulová sebareflexia a ďalšie „zoštíhľovanie“ štátu (teda elementárne nepochopenie, alebo skôr nepriznanie skutočných príčin), čím sa celý problém iba ďalej prehlbuje.
Na ďalších stránkach už autor podrobne analyzuje sociálnu situáciu na Slovensku: posvietil si na vývoj nezamestnanosti, problémy v školstve, demografickú krízu, bytovú otázku i problémy marginalizovaných komunít. Všíma si procesy privatizácie a agresívnej ekonomickej „liberalizácie“, prostredníctvom ktorých sa súkromný sektor snaží ovládnuť aj sociálnu a zdravotnú sféru – systém dôchodkového zabezpečenia či najziskovejšie časti zdravotníckeho systému.
Je potešujúce, že autor pri hodnotení týchto procesov neobchádza skutočnú podstatu a demaskuje príčiny neutešeného sociálneho stavu. Tie spočívajú v extrémnej ekonomickej nerovnosti a triednom rozdelení spoločnosti, ktoré zabezpečuje vládnucej kapitalistickej triede zdroje dostatočné k tomu, aby systematicky ovplyvňovala verejné dianie vo svoj prospech a deformovala mechanizmy zastupiteľskej demokracie. Rovnosť pred zákonom, sloboda slova a iné občianske či politické práva tak ostávajú skôr v rovine proklamovaných formalít, pričom slúžia na legitimizáciu režimu. Verejný priestor, ktorý by mal byť spoločensky (demokraticky) spravovaný, sa tak stáva bojiskom, kde sa stretávajú záujmy mocných ekonomických skupín – z tohto priestoru je tak občan permanentne vytesňovaný.
V závere autor v hrubých obrysoch naznačuje aj možné riešenia, ktoré sa podľa neho nezaobídu bez vytvorenia silného občianskeho hnutia. Kritériom na hodnotenie spoločenského a civilizačného úspechu by podľa neho namiesto fetišizácie rastu a profitu malo byť uspokojovanie potrieb širokej verejnosti a umožnenie plnohodnotného rozvoja každého jedného člena spoločnosti. To bude možné iba v prípade oslobodenia hospodárskej sféry od záujmov úzkej skupiny privilegovaných elít a jej podriadenia potrebám spoločnosti.
Autorovi sa do relatívne malého manévrovacieho priestoru podarilo vtesnať obdivuhodné množstvo relevantných informácií a zoradiť ich do logických súvislostí, vďaka čomu má čitateľ možnosť lepšie pochopiť skutočné príčiny najnegatívnejších aspektov spoločenského vývoja. Obdivuhodné penzum práce dokazujú aj citáty od významných osobností, vrátane Michaela Alberta, Zygmunta Baumana, Ulricha Becka, Ericha Fromma, Noama Chomského, Karla Marxa, Friedricha Engelsa, Immanuela Wallersteina, Maxa Webera, Davida Schweickarta, Slavoja Žižeka či Josepha Stiglitza. Medzi použitými zdrojmi nechýbajú ani publikácie od odborníkov z našich zemepisných šírok ako Jan Keller (knižku aj recenzoval), Oldřich Slačálek, Ilona Švihlíková, Michael Hauser, Ľuboš Blaha, Ladislav Hohoš, Roman Michelko, Vladimír Manda…
Titul predstavuje skutočne hodnotný zdroj cenných informácií v zhustenej a čitateľsky prívetivej podobe. Presne takéto publikácie tu chýbajú ako soľ – také, ktoré idú skutočne do hĺbky, dianie na Slovensku po roku 1989 prezentujú v kontexte širšieho geopolitického diania a predovšetkým, neobchádzajú triednu podstatu. Predkladaná publikácia by rozhodne nemala chýbať v knižnici žiadneho aktívneho a angažovaného občana, vnímajúceho nedostatky súčasnej ekonomicko- politickej formácie a hľadajúceho alternatívy voči nej.
Autor: Tomáš Bóka