Recenzia knihy Rekonštrukcia slovenských dejín od autora Eduarda Chmelára

Ilustrácia ku recenzii na knihu Rekonštrukcia slovenských dejín od autora Eduard Chmelár

Eduard Chmelár osvetľuje známe miesta v slovenských dejinách, dopĺňa ich o menej známe fakty a udalosti a prostredníctvom kvalifikovanej historickej interpretácie zostavuje ucelený obraz o formovaní slovenskej identity. Výsledok jeho bádateľského úsilia zachytil v nevšednom knižnom diele Rekonštrukcia slovenských dejín (Formovanie slovenskej identity).

Predložená publikácia upriamuje pozornosť na vzťah medzi organizačnými (štátnymi) útvarmi na našom území a slovenskou entitou, pričom ich pôsobenie nereflektuje z pozície ortodoxnej determinácie, ako to môžeme vnímať v iných historických štúdiách, ale so zreteľom na vzájomné ovplyvňovanie, čo vytvára širší priestor na rekonštrukciu slovenskej národnej identity.

Autor spája historicky relevantné fragmenty do súvislého celku, v ktorom sa udalosti a reálie premietajú do osobitého koloritu daného územia. Knižný text neprináša len  prenikavý exkurz do minulosti, ale prostredníctvom uplatnenia vybraných postupov filozofie dejín sa dotýka i súčasného diania. S takýmto presahom autorovho textu je čitateľ konfrontovaný na viacerých miestach knižného diela.

Slovensko sa vždy rozprestieralo na civilizačnej hranici. Autor na túto skutočnosť upozorňuje (už) v spojení s Nitrianskym kniežatstvom, ktoré po celý čas svojej existencie bojovalo o udržanie formálnej nezávislosti. Ako uvádza: „Vždy sme boli hraničnou krajinou, čo poznačilo nielen etnický, ale aj kultúrny charakter tohto priestoru. Protichodnosť kultúrnych a mocenských zápasov tento priestor dlho destabilizovala. Zároveň je to aj jedna z hlavných príčin, prečo sa na Slovensku nepodarilo dospieť k spoločenskému konsenzu typickému pre ostatné európske spoločnosti.“ (s. 27 – 28)

Strategický význam Nitrianskeho kniežatstva narástol v období panovania kniežaťa Pribinu. Chmelár ďalej konštatuje, že tvorilo jadro budúcej Veľkomoravskej ríše a neskôr i ranného Uhorska.

Pri hodnotení Veľkej Moravy nezostáva pri výpočte rozhodujúcich míľnikov v jej vývoji, ale pozornosť zameriava na príčiny, súvislosti a význam jednotlivých udalostí. Zároveň porovnáva spôsob a dopady vládnutia jej predstaviteľov. Pokiaľ Rastislavovu politiku, ktorá sa opierala o diplomaciu a snažila sa o pozdvihnutie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne hodnotí ako perspektívnu, k Svätoplukovmu spôsobu vládnutia založenému na upevnení osobnej moci a rozsiahlych výbojoch zaujíma kritickejší postoj. Aj keď sa Veľká Morava vďaka rozsahu týchto výbojov ocitla na vrchole moci, podľa Chmelára táto stratégia v konečnom dôsledku viedla k jej pádu.

Autor na základe historickej analýzy zložitého vývoja a pomerov na Veľkej Morave zastáva názor, podľa ktorého jej najväčšie myšlienkové dedičstvo nepredstavuje cyrilometodská misia, ale hľadanie suverénneho postavenia v spoločenstve európskych národov. Ide o zaujímavý podnet na diskusiu, ktorý korešponduje s Chmelárovým humanistickým vnímaním sveta, na druhej strane dokumentuje zdržanlivý postoj k významu spomínanej misie solúnskych bratov Cyrila a Metoda.

Autor konštatuje, že Slovensko sa od úsvitu dejín vyznačovalo osobitou identitou. Tá sa premietala do špecifického pomenovania obyvateľstva, pričom jeho zmenu považuje za bezpredmetnú – podstatné je, že sa vždy jednalo o predkov dnešných Slovákov. „A ak hovoríme od 1. do 5. storočia o Kvádii (Vanniovom kráľovstve), od 7. do 9. storočia o Nitrave, od 10. do 12 storočia o Nitriansku, v 11. storočí ešte dokonca o Mézii (tak túto krajinu volali uhorskí kronikári) a v stredovekej nemecky hovoriacej Európe o Windenlande (údaj z Richentalovej kroniky), hovoríme stále o dnešnom Slovensku.“ (s. 74)

Z hľadiska rekonštrukcie slovenskej identity je osobitne dôležité upriamiť pozornosť na jej prítomnosť a formovanie v Uhorsku. Eduard Chmelár sa prikláňa k názoru, že na jeho správe a rozvoji sa podieľali aj Slováci a predstavuje našu spoločnú históriu s inými národmi. Pojem natio Hungarica zahŕňal v určitom čase maďarskú šľachtu, v ďalšom období sa však pod týmto označením chápal národ, ktorý nebol postavený na etnickej, ale stavovskej príslušnosti. Jej súčasťou bolo aj slovenské zemianstvo. Strategickú dôležitosť Slovenska v Uhorskom kráľovstve umocnili vpády externých síl do európskeho priestoru.

V súvislosti s opisom stredovekých pomerov konštatuje, že etnické konflikty vznikali častejšie s Nemcami ako s Maďarmi. Jeden z takýchto sporov sa týkal aj paritného zastúpenia Slovákov a Nemcov v mestskej rade v Žiline. Hoci slovenské obyvateľstvo bolo početnejšie, Nemci vytláčali Slovákov z ich pozícií. Situáciu musel riešiť Ľudovít I. vydaním dokumentu Privilegium pro Slavis, ktorým pri jeho návšteve Žiliny 7. mája 1381 potvrdil výsady slovenského obyvateľstva.

Chmelár hodnotí politiku Ľudovíta I. mimoriadne pozitívne: „Nielenže presadzoval etnickú rovnoprávnosť, posilnil slovanský charakter šľachty prílevom poľskej aristokracie, obklopoval sa vzdelanými Slovákmi, ale nepriamo prispel aj k jazykovej emancipácii tým, že pozval desiatky duchovných z Českého kráľovstva do Uhorska. Tí v slovenskom prostredí rozširovali češtinu ako literárny jazyk Slovákov.“ (s. 95)

V 15. storočí sa vo verejnom živote nepoužívala maďarčina, ale latinčina. Slovenská šľachta postupne nahrádzala češtinu variantom kultúrnej slovenčiny. Domáci jazyk v korešpondencii so slovenskou šľachtou používal dokonca i Matej Korvín, ale rovnako sa správala i kráľovná Alžbeta Luxemburská. Korešpondenciu s mestami a šľachticmi z nášho územia vybavovala po slovensky.

Bratislavu si neobľúbila len spomínaná panovníčka, ale v neskoršom období i Ferdinand I. (napokon, habsburská monarchia začala písať svoje dejiny práve v tomto meste). Ferdinand I. bol zvolený  za kráľa 17. decembra 1526 vo františkánskom kostole v Bratislave. Autor tomuto chrámu pripisuje význam dôležitého miesta, kde sa zrodilo podunajské impérium, ktoré bolo zložené z rakúskych rodových dŕžav, Českého a Uhorského kráľovstva.  

Chmelár opisuje zložité vzťahy a mocenské zápasy medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským. Ich zápas o trón sa dotýkal aj územia dnešného Slovenska. Po korunovácii Jána I. Uhorského ho odporcovia z radov maďarskej šľachty posmešne nazývali slovenským kráľom. Nemeckí mešťania boli prirodzenými spojencami Habsburgovcov, preto sa do veľkej miery opieral o slovenskú šľachtu. „Maďari ho považovali za vlastizradcu, lebo v boji o korunu prijal pomoc osmanského sultána Sulejmana I. …“ (s. 115)

Zhoršenie slovensko-maďarských vzťahov bolo dôsledkom radikalizácie maďarskej šľachty pod vplyvom nacionalistickej ideológie. Chmelár opisuje kontroverzný spis Novissima diaeta, ktorý v roku 1722 vyvolal otvorený konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi. Jeho autorom bol profesor Trnavskej univerzity Michal Benčík. Sformuloval podmaniteľskú teóriu, ktorá spochybňovala rovnoprávnosť Slovákov.

Tento spis bol určený Uhorskému snemu a okrem všeobecného tvrdenia o večnom podmanení Slovákov porazených maďarskými kmeňmi bol namierený aj proti slovenským mešťanom v Trenčianskej stolici. „Tieto názory vyvolali dovtedy nevídané pobúrenie a protesty slovenskej šľachty, osobitne tej z Trenčianskej stolice. Práve jej zástupcovia poverili 6. januára 1724 katolíckeho farára z Dubnice nad Váhom Jána Baltazára Magina, aby argumentačne zhrnul ich výhrady a postoje a napísal Benčíkovi dôstojnú odpoveď. … Magin sa niektorým Benčíkovým tvrdeniam vyslovene vysmieval, najmä predstave, že Skaličania, Modrania, Pezinčania, Svätojurčania, Bardejovčania či Prešovčania hovoria rozličnými jazykmi. Jeho odpoveď bola jasná: vo všetkých týchto mestách žije slovenská reč a ich obyvatelia patria k jednému národu. “ (s. 156 – 157)

O štyri roky neskôr tak vyšla Maginova Obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena. Je považovaná za prvú národnú obranu. Chmelár v tejto časti knižného diela uvádza aj ďalšie osobnosti a práce, ktoré obhajovali existenciu alebo opisovali vývin Slovákov na našom území. Na konci 17. storočia o autochtónnosti slovenského národa na území dnešného Slovenska hovoril aj profesor a bývalý rektor Trnavskej univerzity Martin Svätojánsky (Szentivánius).  

Autor v kontexte so snahami o jazykovú rovnoprávnosť v 18. storočí spomína predstaviteľov a diela, ktoré patria k tradičnému kánonu dejín slovenskej literatúry, ako aj zásadné spolkové, kultúrne a generačné aktivity slovenskej inteligencie. Z verejnosti menej známych autorov upriamuje pozornosť na osvietenca Ondreja Plachého. Vo svojej eseji Znášanlivosť (nadväzovala na Voltaireovu Štúdiu o znášanlivosti) odmietal národnostné a náboženské predsudky, pričom za podstatné považoval tie problémy, ktoré sa týkajú celého ľudstva –  chudoba, nespravodlivosť, nenávisť a podobne.

Informácie o revolučných udalostiach vo Francúzsku získavali naši vzdelanci z bratislavských Pressburger Zeitung, ktoré dokonca uverejnili aj Deklaráciu práv človeka a občana. Humanistický rozmer Chmelárovho knižného diela potvrdzuje i jeho časť, ktorá sa venuje jakobínskemu hnutiu v Uhorsku.

Začiatky demokratizačného hnutia spája s menom slovenského právnika Jozefa Hajnóciho. Spolupracoval s františkánskym kňazom Ignácom Martinkovičom srbského pôvodu, ktorý vytvoril štruktúru uhorského jakobínskeho hnutia. Hajnóci doplnil Martinkovičov návrh Ústavy Uhorskej federatívnej republiky z augusta 1973 tak, aby do neho bolo zahrnuté štátoprávne postavenie Slovenska. Federácia sa mala skladať zo štyroch zväzových republík (provincií). Slovenská provincia (Provincia Slavonica) mala pozostávať zo 16 stolíc a bola by väčšia ako dnešné územie Slovenskej republiky.“  (s. 175)

Posledná kapitola predloženej publikácie sa zaoberá problematikou všeslovanskej vzájomnosti. S významných dejateľov si v tomto kontexte všíma predovšetkým osobnosť a dielo Jána Kollára. Podľa jeho filozofie má byť cieľom národnej identity duchovný prínos pre ľudstvo. Autor konštatuje, že Ján Kollár by súčasný nacionalizmus odsudzoval, lebo „stratil spojenie práve s tými všeľudskými hodnotami a univerzálnymi pravidlami, ktoré mu podľa neho dávali zmysel.“ (s. 194)

Podľa Chmelára sa J. Kollár rozchádzal s Ľudovítom Štúrom nielen v otázke spisovného jazyka, ale aj v tom, čo by malo byť cieľom národnej identity. Podľa štúrovcov to bola pomoc sebe samým, J. Kollár zdôrazňoval jej hodnotný duchovný príspevok pre ľudstvo. Autor v závere knižného diela uvádza: „Myšlienku kultúrneho a jazykového nacionalizmu však vniesol do nášho prostredia paradoxne veľký humanista Ján Kollár. Práve na jeho metodológii vypracoval Ľudovít Štúr sociálny konštrukt slovenského národa, ktorý sa ukázal byť v podmienkach európskych trendov najživotaschopnejšou myšlienkou, ktorú nezničila ani maďarizácia, ani čechoslovakizmus, ani hon na „buržoáznych nacionalistov“.“ (s. 212)

Prirodzene, komplexné poznanie načrtnutých historických tém si vyžaduje prečítanie celého knižného textu, ako aj ďalších historických prác. Kniha hlbšie nereflektuje osudy štúrovcov, ktoré sú historickými vedami už pomerne rozpracované. Chmelárovo knižné dielo uzatvára rozprava o počiatkoch národného hnutia.

Jeho výklad slovenských dejín nie je nacionalistický, ale ani poznačený elitárskym imperatívom. Skôr sa pokúša o dosiahnutie určitého konsenzu  medzi protichodnými pólmi, ktoré sú prítomné v našich národných dejinách a poznačili aj ich uchopenie a interpretáciu. Jednotlivé hrany dokáže zaobliť, ale aj vyostriť, ak sa jedná o principiálne otázky, ktoré sú pre autora podstatné z hľadiska výkladu dejín.

Pre knižné dielo Rekonštrukcia slovenských dejín (Formovanie slovenskej identity) je príznačný senzitívny prístup pri uchopení vybraných tematických okruhov, no rozhodne nepredstavuje nejaké zidealizované rozprávanie o národe. Chmelár prebúdza živý záujem o históriu vďaka neobyčajne širokým poznatkom, ktoré dokáže čitateľom sprostredkovať zrozumiteľným spôsobom.

Úspech knihy nepochybne súvisí s osobnosťou autora, ktorý je verejne známy ako kritický intelektuál. Za úspechom knižného diela však treba vidieť aj podstatné atribúty jeho autorského konceptu. Svojou publikačnou činnosťou apeluje na občiansku verejnosť, aby si uvedomila, že zachovanie Slovenskej republiky bezprostredne súvisí s kvalitou spravovania štátu. A história je toho eklatantným dôkazom.

Marián Klenko

Dodatok INLIBRI: Kniha je momentálne vypredaná, ale bude dotlačená v januári. Ak máte o nu záujem, napíšte do komentára. Ďakujem

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom

Článok môžte jednoducho zdieľať:

Facebook
Telegram

4 názory k “Recenzia knihy Rekonštrukcia slovenských dejín od autora Eduarda Chmelára

  1. Mám záujem o knihu Rekonštrukcia slovenských dejín, keď bude dotlačená. Vopred ďakujem.

  2. Mám záujem o knihu Rekonštrukcia slovenských dejín, keď bude dotlačená. Vopred ďakujem.

  3. Mám záujem o knihu Rekonštrukcia slovenských dejín, keď bude dotlačená. Vopred ďakujem.

  4. S významných dejateľov si …
    Chybička

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najnovšie články

Okrídlený Jožko

A že Šindliar nemá velikánov… Písal sa rok 1935, bežný rok, aspoň pre náš malý Šindliar by určite bol býval, ak ...

Najnovšie knihy v obchode

Prihláste sa na odber článkov

Odoberajte emailové upozornenia na nové články, recenzie, rozhovory, alebo pozvánky na debaty s autormi.

Pridajte sa k 2 723 ďalším odberateľom