Rozprava o vedách a umeniach

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, „ozajstná skazenosť“, s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia „vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť“. V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.