Antické provokácie

Autor šiestich esejí hľadá v antických textoch inšpirácie pre súčasné myslenie a pre spôsob života moderného človeka.. Zameriava sa na vybraných autorov gréckej a rímskej antiky (Porfyrios, Plutarchos, Seneca, Maecus Minucius Felix) a na staré indické filozofické a náboženské texty. Hlavné témy sú vegetariánstvo (názor, ktorý má v Európe i mimo nej tisícročnú tradíciu), táranie ako neschopnosť zmysluplnej komunikácie, pokoj duše v kontexte vyrovnanosti ľudskej psychiky, smrť a reflexia smrti, skepsa a jej neopodstatnenosť v chápaní raného kresťanstva. Hlavné témy sú vegetariánstvo (názor, ktorý má v Európe i mimo nej tisícročnú tradíciu), táranie ako neschopnosť zmysluplnej komunikácie, pokoj duše v kontexte vyrovnanosti ľudskej psychiky, smrť a reflexia smrti, skepsa a jej neopodstatnenosť v chápaní raného kresťanstva. Hajko svoju prácu završuje Staroindickými inšpiráciami, čiže skúmaním etiky a fyziky u starých Indov. Autor tu zachádza od filozofie aj ku kozmológii , keď konfrontuje dve prevažujúce idey súvisiace aj s náboženskými predstavami. Podľa prvej (kresťanskej i židovskej) teórie kreativity, svet mal určený začiatok. Na druhej strane, východné predstavy koncentrované najmä v hinduistickej a budhistickej viere, predpokladajú, že vesmír je bez času a uplatňovať naň časové meradlá nemá zmysel. Autorov východný príklon, teda hlboká znalosť východných filozofií, obohacuje slovenské literárno-filozofické bádanie.