,,Nikto nie je taký veľký, aby sa nezmestil do truhly”

Tento citát od mne neznámeho autora mi rezonoval v ušiach pri prechádzke cintorínom v nedávnom čase. Zastavujúc sa pri hroboch predkov (vzdialených i blízkych), hodil som reč o ich živote a započúval som sa.

Predkovia sa rozkecali, poniektorí rozkričali, presne ako to robili, kým nezaľahli na večný odpočinok. Telo sa mení, duch zostáva nemenný… stále ten istý. Čas je neúprosný iba po fyzickú smrť, potom je to už jedno. Nám aj im. 

— Ponevieraš sa tu po cmiteri a chceš od nás počuť čosi o časoch minulých?
— Choď do kelu, časy si nevyberáš, aj keď občas si ich môžeš urobiť lepšími. Zapáľ sviečku pre kľud svojej duše a vypadni. Neruš… alebo… Počkaaaj!
 — Chceš počuť od vojnových veteránov niečo o vojne? Máš ju každý deň. Sám so sebou, lebo ti na ňu ostáva čas. Počas vojny svetovej paradoxne neostáva čas na vojnu osobnú. Jednoducho bez vojen to nejde, pokiaľ sa tu budú biť dva svety. Svet dobra verzus zla. Neveríš? Rozhliadni sa. Tuto odpočíva dedo čo preklial pre pár hektárov ornej pôdy svoju sestru, ale zabudol chudák na starú múdrosť, ktorá hovorí, že kto čím hreší, tým trestaný býva. Preklial vlastne svoju krv. V jeho tesnej blízkosti odpočívajú ako výkričník traja vnuci zomrelí za tragických okolností.

 — No jasné, zase sa tu niekto rozrečnil o tragédiách. Povedzte mi aj niečo, pozitívne. Vojny máme dosť,  veď som váš priamy nadriadený potomok z každého, teda takmer z každého z vás koluje vo mne kvapka krvi. Napríklad, tento mlčanlivý prapradedko s ešte mlčanlivejšou záhadne usmievajúcejšou praprababkou z devätnásteho storočia by mohli pár slov.
 —  Prosííím. V poriadku, ale chceme počuť s babkou jednu strelnú modlitbu za spásu našich duší. A tu sviečku už nechaj, dnes už nezahorí. Sú zlé poveternostné podmienky, presne také aké boli, keď sme sa v tisícosemstodeväťdesiatom pohýnali od hamburských brehov paroloďou veľkou ako naša hora nad domom. To Ti bol zážitok.

 — A nebolo vám clivo za domovinou?
 — Clivo?? Nám bolo hlavne na zvracanie. Boli zlé poveternostné podmienky, ale ty ma drahý prapra.. asi nevnímaš. Mám sa ti zjaviť či čo?
 — Pradedko kľuuud, ak nechceš, aby som tu, na tomto svätom pokojnom mieste pustil do gatí.
 — No vidíš, a to ešte nič nevidíš a už máš strach a čo my, keď sme videli zjavenie Jánovo naživo. Vo vlnách Atlantiku  —  surového odporne studeného, slaného  —  ozrutnú šelmu.  
— A hádam ste sa po toto?

 — Aj po ono, dieťa zvedavé. A takí smradľaví, zavšivavení ale plný nádeje sme doplávali šťastne pod sochu Nádeje.
 — Nezmýlili ste sa, že vám skáčem do reči, snáď Slobody, no nie?
 — Nie!! Pre nás to bola Nádej, potom Viera a neskôr, keď zvýšil čas, tak aj Láska. A tá ti veru nedala na seba dlho čakať. Veď sa pozri o hrob ďalej. Tam si spí svoj večný sen náš prvorodený syn. No nech sa ti nelení prizri sa na jeho rok narodenia.
 — Hm, to ste sa rýchlo aklimatizovali v tej slobodnej zemi.
 — Friško sme sfárali do útrob Ameriky a len čo sme si zarobili na chlieb už nám začali chodiť po rozume všakovaké pestvá typu: Kam po vyfáraní na pivo a vzápätí na dobrú tancovačku.

 — A našli ste aj také miesto?
 — Veru našli. Ďaleko sme nemuseli hľadajúc. Stačilo zájsť na nedeľné bohoslužby. Pán farár boli Ír s dlhým nosom, ktorý zaňuchal hneď ako nás zočil ako helfnúť svojím spolusúkmeňovcom s naším práve ťažko zarobeným dolárikom, čo nám vytrŕčal priam z očí. Puby to boli osvedčené. Tanec všetkým blízky a ten mok čo tam podávali, husto spenený bol dobrý na obličky, i močový mechúr. Bír tomu vraveli, a s dvomi e to písali. Jooj… tam sa ti všetko ináč písalo a ináč čítalo.

 — No ale ste odbočili dedo od témy. Zahnali ste sa do kúta až k jazykovednému okienku.
 — No dobre vnúčik, poďme si pod okienko radšej sadnúť. Mal som na mysli to v pube, či v saloone, či kde to sme nakoniec zakotvili. No dosť na tom, že tam bola tancovačka a babiek od nás, plná sála.
 — Takže predsa len salón to bol.

 — Bolo ich tam strašne veľa. A jedna tam bola moja, zaručene na prvý pohľad, veď bola z našej rodnej dediny. Nostalgia za rodným krajom a pár pohárikov urobilo z prvého stretnutia  lásku na celý život a myslím, že aj po ňom, no nie stará moja, veď povedz aj ty už konečne niečo, žena moja úprimná, statočne ležiaca už pekných pár desaťročí.
 — Vidím dedo, zrak mi ešte na rozdiel od vás slúži a na pomníku máte všetko biele na čiernom a babka, keď chcú a uznajú za vhodné sami prehovoria, len ich netreba budiť a už vôbec nie nútiť.

 —  Tak ako vtedy. Čo praprababi? Vravte.
 —  Od prvej chvíle nášho spoznania sme si žili šťastne, deti tri som mu vzápätí porodila. Keď ho ti z čista jasna začali role a lesy mrzieť. Tie čo doma, za veľkou mlákou ostali ladom ležať. Bola som šťastná, že ich viac neuvidím a oželela som, už aj šumnej mladuchy spev či hory a ich zázračné stíny, nech ich parom európsky vezme, či zle sa máme v Amerike? Kašlem ja na ne aj na celé lopotenie tam pod Tatrami.
 —  A ako je možné, že odpočívate tu a nie tam, čo ste si nevedela presadiť svoje, či čo?
 — Vedela. Dokonca som si prísľub ničnerobenia na rodnej hrude od svojho starého vynútila.
—  A preto ste až do konca života drela až do totálneho zodratia.

 —  Ale na svojom poctivo zarobenom v ďalekej Amerike. Deti sme ešte mali päť. Veď sa porozhliadni po cintoríne. Všetci sú tu. Oni už neodišli za vidinou prchavého šťastia a tvrdej práce v amerických baniach. Ostali bez vidín, ale zato doma.  Hrdé, ale smutné vŕby s pritlačeným uchom na rádioprijímači na veľmi krátkych vlnách slobodnej Európy. Úbohí vnuci a pravnuci. Tak veľmi túžili posunúť sa vpred za vidinou lepšieho sveta až sa vrátili do minulosti. Dnes máte vojnu za hranicou aj vysťahovalectvo. Podobne  ako pred sto rokmi, lebo svet sa točí  a všetko tu už raz bolo. 
— To všetko viem babi, a chcel by som mať vašu odvahu. Vďaka za poskytnutý rozhovor.
— Hlavne si tu nezabudni sviečky. A pamätaj ísť za svetlom.  
 — Odpočívajte v pokoji, a  nenechajte sa rušiť.

Post scriptum:

  ,,Nikto nie je taký veľký, aby sa nezmestil do truhly.“ Už viem kto to povedal. Moderátor v televíznych novinách. Šikovný chlapík. Nech mu je zem ľahká.

Dominik Petruška